Kráľ Lear starne. Nerozoznáva už ľudí okolo seba, nevie správne prečítať ich pohnútky. Ako panovník bol natoľko zvyknutý na moc a slávu, až nadobudol detinský pocit, že pocty nepatrili kráľovi, ale Learovi. Skutočný konflikt teda neprebieha medzi ním a jeho nehodnými dcérami, ale medzi kráľom a Learom. Sú to práve aspekty tohto životného prezretia, ktoré navrátilec v Čechách i na doskách Jan Tříska zahral s neobyčajnou bravúrou. Nie že by v Learovom i Třískovom vnútri nebolo niečo silné, čomu sa dá hovoriť „pane“, aj keby nemal okolo seba ani jediného plateného žoldniera. Smola je v tom, že neformálna autorita je rádovo menej zjavná a menej pohodlná ako tá formálna.
Lear svojím rozhodnutím vzdať sa kráľovských kompetencií naozaj fušoval šašom do remesla. Dopátral sa však skúsenosti, ktorá mu počas jeho vládnutia nutne musela chýbať. Pochopil, čo je to byť ponížený, odvrhnutý, doslova hladný, smädný, bez prístrešia. Podobná lekcia sa zíde nielen bývalým či budúcim vládcom, ktorých bolo inak na prestížnej premiére nezvyčajne veľa. Sila Learovej osobnosti je v tom, že túto novú skúsenosť prijal. S bolesťou, ale i vtipom, s hrdosťou i pokorou.
Nielen Třískova hviezda
Inscenácia Martina Hubu sa na rozdiel od jej marketingovej prezentácie nezamerala len na jedinú hereckú hviezdu. Záhadne sugestívneho Jana Třísku dopĺňajú ďalší suverénni partneri ako Jan Kačer (Gloster), Adrian Jastraban (Edmund) či David Prachař v úlohe priveľmi múdreho šaša. Jiří Langmajer (Edgar) bol v scénach bezdomoveckého filozofovania trochu povrchnejší, než by sa u takého vynikajúceho herca očakávalo. V ženských rolách sa herečkám obyčajne ťažko zbavuje rozprávkového klišé, veľmi sa to nepodarilo ani v tomto prípade.
„Hra najkrásnejšia, najsmutnejšia i najhroznejšia,“ dočítame sa v letáčiku k slovenskej časti letných shakespearovských hier. Táto jazyková drobnosť azda „najkrásnejšie“ demonštruje problémy prenosu inscenácie do kontextu. Strata z prenosu je v tomto prípade pre Bratislavčanov vyvážená možnosťou vidieť zaujímavé predstavenie, ale napriek tomu zostáva priamo úmerná miere sitespecificity projektu, ktorá je na pražských letných shakespearovských hrách základným pravidlom.
Nie že by sa nádvorie Bratislavského hradu neukázalo ako impozantný priestor na letné hry, dokonca nateraz ladom ležiaci kapitál pre tvorivých manažérov. Slovenskej premiére Kráľa Leara navyše prialo aj počasie. Hromy a blesky búrok, ktoré stíhali Kráľa Leara nielen v hre, ale aj počas niektorých pražských predstavení, pripadali divákom vychutnávajúcim si v pondelok pohodu sparného letného večera, možno až priveľmi vzdialené.
Meditácia o autorite a moci
Problémom však bolo, že scénografia Jozefa Cillera sa na nádvorí Bratislavského hradu nemala o čo oprieť, musela si teda pomôcť kovovým lešením, ktoré dominantnému, inak celkom funkčnému scénografickému prvku piesku dodávalo viac charakter stavebniny ako prastarej zvetranej prírodniny, v ktorej sa odohráva divadlo základných archetypov. Postavením akéhosi kamenného oltára či katafalku čakajúceho na mŕtvych výtvarník evokoval obrad obety. Aj kostýmy Milana Čorbu majú mýtický charakter. Lear si vo svojom ponížení dokonca nasadzuje „tŕňovú“ korunu, riešenie záveru hry je zas jemnou narážkou na pietu.
Martin Huba ako režisér nereagoval na zvody ľahkej letnej múzy. Produkcia nezmáča diváka prívalom scénických efektov, rozprasknú sa len kde-tu, podobne ako z výšky spustený „balíček“ s vodou. Huba neprináša divákom rozprávku, akčný film ani rodinnú drámu, jeho inscenácia mala byť skôr meditáciou o povahe autority a moci. Komornejší prístup má v prípade hry subtílnych významov svoje nesporné opodstatnenie, a to bez ohľadu na počet účinkujúcich a komplikovanosť dejových línií. Sústredenie na herecké výkony by sa však zúročilo viac, ak by sa ozvena vlastných slov hercom zákerne nevracala. Časť replík sa tak, prinajmenšom v bratislavskej akustike, nenávratne strácala, časť bola, naopak, zbytočne prekričaná. Intenzite diváckeho zážitku by určite prospelo aj krátenie. William, prepáč.
Na Bratislavkom hrade sme teda videli decentné predstavenie zaľudnené silnými hereckým osobnosťami. Istá miera sklamania je však nevyhnutným dôsledkom masívneho marketingu.
