Kam sa podel ten pôvabný rozprávač, ktorý viac ako šesť rokov spisoval knihu, podobnú viac traktátu než románovému dielu, poskladanú z faktografických i fantazírujúcich materiálov, plnú mravoučných a didaktických gest, čitateľnú len s trpezlivosťou hodnou lepšej veci?
Náboženský agitátor sa znovu premenil na prozaika v knihe Môj rodný cintorín (L. C. A. Levice, 2000), aj keď tu tiež nachádzame niekoľko náboženských motívov - tie však na rozdiel od predošlého opusu neboli jeho motiváciou.
Autor označuje svoje morbídne nazvané dielo za pamäti - ročník 1946 by si takýto žáner už mohol dovoliť; lenže Mitana na záložke uvádza, že ich začal písať dva roky pred vydaním svojho debutu (1970), a že prvý fragment publikoval v 6. čísle Mladej tvorby roku 1968 a druhý bol pripravený do dvojčísla tohto časopisu roku 1970, to však už nesmelo vyjsť. Nejde však o oprášenie a rozšírenie starého rukopisu, ostala zrejme iba základná idea.
Mitanove pamäti nie sú vlastne memoármi v klasickom zmysle slova, je to skôr súhrn niektorých spomienok ani nie na detstvo, ale z detstva a ranej mladosti, začlenených do epického útvaru a poprestýkaných reprodukovanými ukážkami z diela evanjelického farára, pacifistu, rojka a čudáka Jána Maliarika (1869 - 1946), ktoré našiel v domácej knižnici a použil ho v texte postmodernistickým spôsobom.
Dej prózy lokalizoval priestorovo do rodného Moravského Lieskového, časovo do pofebruárového obdobia, keď sa upevňovala komunistická moc. Díva sa na veci okolo seba optikou štrnásťročného chlapca, takže zmenu režimu pozná iba z rozprávania rodičov a rodinných priateľov, ktorí boli existenčne postihnutí: otec bol najprv predsedom MNV, teraz je traktoristom a hrobárom; starý otec, legionár, mal krčmu, ktorú po znárodnení podpálil, teraz je invalid a vzdelaný mudrlant; ich priateľ Fidibus pracoval na železnici a zároveň ako stolár a truhlár. Približne v tomto kruhu, kam patria aj miestni farári, evanjelický a katolícky, sa pohybuje, rozpráva (raz v dialekte, raz spisovne), kartuje, popíja, spomína a škriepi sa malá komunita tichých odporcov režimu.
Mitana nerozvíja nijaké konflikty a nechce podávať ani epickú kroniku dediny a jej obyvateľov, či rekonštruovať fázy svojho dospievania, ktoré na chvíľu rozohral vo vzťahu k Bete, svojej pravdepodobnej sesternici. Väčšinou iba zaznamenáva nevzrušivé dianie v rodičovskom dome, ktorého poloha priamo pri cintoríne v ňom evokuje kadejaké čiernohumorné predstavy: pochoval tu napríklad kritičku Kršákovú (asi z pomsty za jej negatívnu kritiku Návratu Krista), nájdeme aj hroby Marty Podrackej a Ivana Chudeca, sám autor prespí v jednej zatiaľ nepoužitej hrobke a napíše tu zbierku básní.
Cintorín teda nie ako pripomienka pominuteľnosti, ale ako kuriozita. Mitana si neodpustil špiritizovanie o náboženských otázkach, ktoré má, pravda, aj črty karikatúry. Nemilosrdne zatiahne do témy nepoškvrneného počatia a svätej Trojice oboch farárov, ba dokonca predsedu dedinskej organizácie KSS (hrajú spolu mariáš) a nakoniec sa tohto „sympózia“ (nazýva ho tak autor) zúčastní celá rodina. Hrobár v závere hovorí, že „je toho naráz moc“ a súhlasím s ním.
Vrchol, aj umelecký, tvoria dve záverečné kapitoly, kde Mitana neopakovateľne zobrazil dva konce ľudského života: scéna umierajúcej stareny vyvoláva odpudivosť a súcit zároveň, Fidibusovo divé vyčíňanie a starého otcova smrť má silu veľkolepej tragédie. Pri týchto výjavoch zabudneme na všetko, čo v knihe pôsobí ako balast.
JOZEF BŽOCH(Autor je literárny kritik)
