e 6500 korún) ako nevestu jednému sedliakovi.
V Číne to vôbec nie je ojedinelý prípad. Dievčat na vydaj je málo a kupovanie si nevesty je historicky i kultúrne prijateľné. Desaťtisíce chudobných, často nevzdelaných žien sú teda predané ako nevesty alebo prostitútky do rozvíjajúceho sa sexuálneho priemyslu, píše agentúra DPA.
Veľký rozruch vzbudil prípad dvanásťročnej Tuan Jing z Chu-nanu, ktorá utiekla z domu po hádke s rodičmi a potom ju uniesli. Musela pracovať v nevestinci v Jüe-jangu, kde nachytala pohlavné choroby. Jej únosca i jej kupliar boli v polovici júna popravení. Nemilosrdný trest však len zakrýva skutočnosť, že veľa obchodníkov s ľuďmi spravodlivosti uniká a obrovský počet unesených žien a detí sa nepodarí zachrániť.
Organizácia spojených národov zaregistrovala v Číne v 90. rokoch 88-tisíc únosov žien a detí. V provincii Che-nan jazdili zlodeji detí bicyklami po vidieckych cestách a kradli dojčatá matkám priamo z náručia. Dedinčania sa už ani neodvažovali vyjsť s deťmi von z domu. Chlapcov predávali únoscovia za 11– až 13-tisíc jüanov (priemerne asi 45-tisíc korún) bezdetným párom. Dievčatká sa predávali často len za niekoľko sto jüanov ako lacná pracovná sila a budúce nevesty.
Expert OSN zaoberajúci sa násilím na ženách zaznamenal nárast predaja žien vo vidieckych oblastiach Číny od polovice 80. rokov. Dáva sa to do súvislosti s otváraním sa Číny svetu a znížením úradného dozoru. V niektorých okresoch a dedinách je údajne 30 až 90 percent sobášov výsledkom obchodu s ľuďmi. Je predsa len lacnejšie kúpiť si unesenú ženu než sa oženiť s regulárnou nevestou, za ktorú musí ženích zaplatiť vysokú sumu jej rodine a aj svadba je drahá.
Celý problém má nielen kriminálny, ale aj sociálny aspekt. Chlapci sú v Číne tradične uprednostňovaní ako pokračovatelia rodu a záruka zabezpečenia rodičov v starobe, pretože ich ženy sa po svadbe sťahujú do domu svokra a svokry. Naopak, dievčatá sú zanedbávané a nedostáva sa im väčšieho vzdelania. Na vidieku dnes pripadá už len 100 žien na 120 mužov. Nepomer medzi pohlaviami sa ešte zvýšil s rozšírením vyšetrenia tehotných žien ultrazvukom – mnohé z nich sa rozhodnú radšej pre potrat, akoby mali porodiť dievčatko. Niektorí rodičia zase dievčatko jednoducho odložia alebo predajú, hoci už od roku 1949 je predaj detí zakázaný. Predaj žien bol zákonom zakázaný až v roku 1991.
„Veľkým problémom je nedostatočné trestné stíhanie v dôsledku korupcie, malá priebojnosť miestnych úradov a ľahostajnosť. Niektorí úradníci nepovažujú obchod s ľuďmi za ťažký zločin, preto nič nepodnikajú,“ uvádza Informačné stredisko pre ľudské práva a demokratické hnutie v Číne. Iní úradníci sa vraj na tomto obchode dokonca podieľajú, alebo prijímajú úplatky. Predané ženy majú pocit, že zákon ich nechráni, obávajú sa násilia, sú bez peňazí a ďaleko od domova, takže sa svojmu osudu väčšinou podvolia. A ak sú po mnohých rokoch „oslobodené,“ ocitajú sa v dileme. Väčšinou majú deti, hanbia sa vrátiť späť do rodnej dediny, alebo si už na svoj osud zvykli.
Aj 35-ročná Jü Siou sa teraz, po deviatich rokoch, rozhodla zostať v Lu-fengu s dieťaťom a novým manželom.
Chuang Šumej, vedúci ženského združenia v Kuang-tungu, hovorí: „Všetky tieto ženy zvádzajú boj samy so sebou. Tie, ktoré zostanú, to robia kvôli deťom. Ale nech už sa rozhodnú akokoľvek, v ich srdci ostáva navždy hlboká rana.“ (čtk)
