Z dámskej kolekcie jeseň – zima 2002/2003. FOTO – ČTK/AP a ARCHÍV
Z dámskej kolekcie jeseň – zima 2002/2003. FOTO – ČTK/AP a ARCHÍV
Z pánskej kolekcie jar – leto 2002.
Z pánskej kolekcie jar – leto 2002.
Z kolekcie na leto 2001.
VIVIENNE WESTWOODOVÁ – narodila sa 8. apríla 1941 v malom mestečku Tinwistle pri Manchesteri ako dcéra obuvníka a predavačky. Ako 21-ročná sa vydala za Dereka Westwooda, s ktorým mala dieťa. Neskôr žila s Malcolmom McLarenom – manažérom punkovej skupiny Sex Pistols. V roku 1971 si otvorila svoj prvý obchod na londýnskej King‘s Road. Westwoodová dostala všetky vyznamenania, ktoré v móde existujú. Za svoju tvorbu bola v roku 1990 vyhlásená za Britskú návrhárku roka, o rok neskôr vyznamenaná britským rádom za zásluhy a v roku 1998 vyhrala cenu britskej kráľovnej za export. Od začiatku deväťdesiatych rokov je vydatá za rakúskeho návrhára Andreasa Kronthalera.
O súčasnej móde nemá príliš priaznivú mienku. Prvá dáma svetovej módy Vivienne Westwoodová tvrdí, že keď uvidí niečo zaujímavé, je to sedemdesiat rokov staré. Úžitok jej rivala Alexandra McQueena vraj spočíva v tom, že „podľa neho možno merať nulový talent“. O odchode Saint-Laurenta vyhlásila, že mal skončiť už oveľa skôr. A mladá generácia? ,,Ľudia s najmenším počtom nápadov sú mladí ľudia. Pri pozeraní televízie človek predsa nemôže rozmýšľať.“
Angličanka Vivienne Westwoodová sa rada stavia do pozície intelektuálky: ,,Keď je čosi populárne, nie je to kultúra. Keď to všetci majú radi, nie je to originálne.“
Ak sa o niečom stále diskutuje, tak o móde Vivienne Westwoodovej. Kedysi šokovala punkovou módou, dnes absurdnými nápadmi. Pohráva sa s drapériou a vzormi, voľne spája nespojiteľné. Nebojí sa histórie ani budúcnosti. Z jednej čerpá, druhej sa približuje.
Na naše stretnutie po módnych prehliadkach v Miláne prišla v štýle svojej povesti. Vlasy mrkvovej farby, extravagantné okuliare, na sebe pestrofarebné handry. Aby svoju povesť potvrdila, hneď v úvode sa opýtala: „Myslíte si, že súčasná móda je mŕtva?“ Zapálila si špičku s cigaretou a čakala na odpoveď.
Z vašich návrhov by sa zdalo, že nápadov zatiaľ neubúda. Naozaj sa vám zdá, že móda je navoňaná zdochlina?
Rada by som povedala: nie, móda ide dopredu. Žiaľ, nie je to tak. Všetko dobré v móde vzniklo už veľmi dávno. Súčasnosť trpí na nedostatok kreativity a o inteligencii ani nehovoriac. Som progresívna, keď oblečiem modely do celofánu? Som prístupná uveriť kadečomu, ale toto odmietam. Experiment? Áno, ale nie, aby som na móle ukájala svoje pudy.
Naozaj nevidíte niekoho, kto by vás zaujal?
Vidím len zopár ctižiadostivcov, ktorí sa predháňajú vo svojej ješitnosti.
A v pohľade späť?
Coco Chanel, možno sčasti Dior. V niečom bol dobrý aj ten navoňaný Saint-Laurent – tak na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Lagerfeld mal talent, ktorý sa mu rozbil do tisícov sklíčok jeho vejárika. Bláznivý Kenzo bol aspoň sympatický v tom, že sa na nič nehral. Alebo lepšie povedané, len sa hral. Gaultier? Ukričaný pako. Muggler? Koža zo sado-maso salónu. Stella McCartneyová? Dcérka svojho otecka.
Nič pozitívne? Kde je teda móda?
Choďte sa pozrieť na ulicu. Tam je skutočná móda. To je autentické mólo, ktoré my len slabo imitujeme.
Coco Chanel raz vyhlásila: „Nie móda sa mení, ale ja. A ja som teraz v móde.“ Ako dlho je v móde Vivienne Westwoodová?
Asi už dosť dlho, však? Chcete ma už vidieť preč? Hovorím vám, že tam budem dovtedy, pokiaľ sa mi bude chcieť – alebo pokiaľ ma neodstrelia. Nemám problém držať s módou krok, čo pri jej súčasnom tempe nie je až taký zázrak.
Ako módna návrhárka ste sa vraj narodili pred štyridsiatimi rokmi. Presne 21. júla 1962 na vašej svadbe s Derekom Westwoodom. Prečo vaše manželstvo vydržalo tak krátko?
Ach, boli to časy, keď som bola dievčensky zaľúbená, a teda naivná. Áno, ušila som si svadobné šaty, ale na väčší záujem o módu som ešte len čakala. Derek bol zlatý chlapec, výborne tancoval a balamutil moju učiteľskú hlavu svojím spevom. Postupne som prišla na to, že je to málo a začala som sa pri ňom nudiť. Zostal nám spoločný syn Benjamin.
Malcolm McLaren asi už takou nudou nebol. Prišla s ním vaša prvá revolta?
Keď som prišla z anglického vidieka do Londýna, zoznámil ma s veľkým svetom. Presviedčal ma o politickej sile umenia. Keď som mala tridsať, začala som žiť ako módna návrhárka. S Malcolmom sme v Londýne založili butik, ktorý je dnes uctievaný rockovými fanúšikmi. Pomenovali sme ho Sex. Predávali sme výbavu pre Teddy Boy, akýsi predobraz neskoršej punkovej módy. Aby McLaren svoj tovar čo najlepšie spropagoval, rozhodol sa založiť kapelu. Tak vznikol Sex Pistols.
Vraj ste si ako prvá odfarbili vlasy peroxidom. Imidž nebol nanič?
Imidžom sme začínali aj končili. Nechala som si narásť dlhé vlasy, nafarbila ich a nechala napospas náhode. Pery som si nalíčila na modro, čo bolo v tej dobe neslýchané. Stáli sme pri zrode čohosi originálneho a chceli sme zmeniť svet. Strhli sme množstvo ľudí, vytvorili sme hnutie. Bolo to bláznivé, očarujúce, bolo to cool.
Nezaskočila vás roku 1979 smrť Sida Viciousa, basgitaristu Sex Pistols?
Mal dvadsaťjeden a na chvíľu sme onemeli. Už keď zomrelo jeho dievča Nancy, tušili sme, že to nebude koniec. Zistila som, že svet je aj krutý. Skončila som s punkom, ale príčinou nebola len Sidova smrť. Svet sa pohol ďalej a ja s ním.
Obliekli ste celú punkovú generáciu. Čo z nej zostalo vo vás po takmer tridsiatich rokoch?
Pocit, že som ovplyvňovala tisíce ľudí.
Módna biblia Women‘s Wear Daily vás pred časom zaradila medzi šesť najlepších módnych dizajnérov sveta. Stále sa domnievate, že ovplyvňujete ľudí?
Nevylučujem to, ľudia stále odo mňa chcú, aby som ich obliekala. Prehliadky mám plné, zákazok neubúda.
Pre koho radšej navrhujete – pre mužov alebo ženy?
Nerobím rozdiely. Občas to robím súčasne, inokedy to rozdeľujem. Občas sa však pristihnem, že pre mužov sa mi robí ľahšie. Priznávam, stále ma priťahujú.
Žijete s mužom, ktorý má o dvadsaťpäť rokov menej ako vy. Stíha vášmu tempu?
Andreas je milý muž, s ktorým si rozumieme. Navyše, je z tej istej brandže ako ja, takže aj mimo postele si máme o čom povedať. O kvalitných materiáloch vedel dokonca oveľa viac ako ja.
V poslednom čase sa vaše návrhy čoraz viac inšpirujú starovekými motívmi. Antika je večným evergreenom?
Takmer všetky moje prehliadky sú postavené na maximálnych kontrastoch. Nielen tvarov a materiálov, ale aj inšpiráciou starovekými kultúrami viacerých kontinentov. Rada kombinujem vplyvy minulosti a prítomnosti. Ázijské motívy na hodvábe s antickými tógami. Stále však dbám, aby to nieslo príchuť môjho rukopisu. Preto nesmie chýbať nejaký ten korzetík, ktorý modeluje telo, u mužov ligotavé boxerky alebo voľné košele ovinuté koženými lanami.
Ako ste dokázali zostať na výslní bez toho, aby ste sa vykrádali?
No vidíte a ja som zase počula, že už nemám čo povedať.
Žeby závisť?
Tej je všade naokolo neúrekom. Aj ja viem závidieť. Je to ľudské. Ale nemalo by to prerásť do nenávisti. Aj to je síce ľudské, ale už vrcholne nepríjemné.
Pre vás asi žiadne tabu neexistuje. Ani skutočnosť, aby ste k britskej kráľovnej išli bez nohavičiek. Nie je to už provokácia za každú cenu?
Konvencie sú to posledné, čo ma zaujíma. Dôležitý je pocit, aby som sa cítila dobre. Ak sa so mnou ľudia stotožnia, fajn. Ak nie, je to ich vec. Ale zase provokovať len preto, aby som provokovala, to ma nebaví. Rozhodne nechcem, aby sa pri mojom mene ľudia nudili. Možno, že som rebel, ale nie som outsider.
Čo je pre vás najväčšou výzvou?
Prekonať čas! Ak sa mi to podarí, budem spokojná. Nežila som nadarmo.
To je dosť veľká ambícia.
Nízke ciele ma nezaujímajú.
ĽUDO PETRÁNSKY,
Miláno
