A keď nič iné, aspoň budeme zdravší.
Nie je žiaden lacnejší a a jednoduchší šport. Hocikedy, iba v primeranej obuvi, vybehnete z dverí. Nepotrebujete nijaké pomôcky. Stačíte si sám, nemusíte rezervovať ihrisko, ani platiť fitnescentru. Asfaltu je v meste dosť, alebo – čo je trochu zriedkavejšie – sa na bežeckú dráhu mení blízky les.
Samota a dav
Behanie na dlhé trate má povesť premýšľavej samotárskej aktivity (preto aj v literatúre poznáme básnickú skupinu Osamelí bežci, nie napríklad Osamelí gymnasti), no mnohým vyhovuje opak a behajú s davom.
Zo zámoria, kde každý rok štartujú státisícov Američanov, sa trend masových behov od polovice osemdesiatych rokov šíri do sveta a v posledných rokoch dorazil aj k nám. Behajú celebrity, politici, ktokoľvek.
Okrem propagovaných akcií s tisíckami účastníkov, len v okolí Bratislavy v sezóne za víkend narátate viac pretekov, podobne na jar a na jeseň v blízkosti Košíc a Žiliny. Jedni si chcú zmerať sily, no mnohých baví iba zabehať si po boku iných neznámych ľudí. To sme v športe takí spoločenskí?
Bývalý šéfredaktor SME a dlhoročný bežec maratónov Martin M. Šimečka masové bežecké preteky prirovnáva k slávnosti: „Atmosféra v tom bežiacom dave sa dá ťažko opísať,“ píše v českom týždenníku Respekt. „Tí ľudia sa nepoznajú, v jednom okamihu sa ocitnete vo dvojici s neznámym človekom, a vzápätí už po vašom boku beží ktosi iný. A predsa sa dá s istotou povedať, že všetci spolu prežívajú niečo výnimočné, akýsi archaický, pohanský sviatok.“
To, že bežecká eufória v skupine dokáže zvyšovať výkony, potvrdzuje organizátor Malokarpatského pohára Peter Dolák. "Napríklad najstarší európsky ultramaratón v švajčiarskom meste Biel/Bienne má atmosféru ako Tour de France. Štartujete v noci a s čelovými lampami bežíte do rozvidnenia. V dedinkách po trase však pulzuje život, povzbudzuje vás masa ľudí.“
Behanie k nám dorazilo z USA, kde sa rozšírilo v osemdesiatych rokoch. Vyše štyridsaťpäťtisíc ľudí vlani bežalo Newyorský maratón – jeden z najmasovejších behov na svete. Foto / Tasr
Beh dobyl planétu
V rozsiahlom článku Bežím, teda som Šimečka cituje prekvapivé vedecké teórie. Záľuba v behu na dlhé trate by mohla mať korene v evolúcii. Práve tá človeku poskytla kľúčovú výhodu v konkurencii prírodného výberu.
Možno práve behu vďačíme za to, že ľudský druh prežil a ovládol planétu. Napríklad vzdialenosť potrebná, aby lovec uštval antilopu – 42 kilometrov – sa nápadne podobá dĺžke maratónskych pretekov. Vytrvalý beh však predkom okrem koristi prinisol aj menej zjavné výhody. Jednotlivec antilopu neuloví, lov musel byť skupinový a koordinovaný. Pravekí lovci sa tým učili komunikácii a spoločnej stratégii, čo sa v evolúcii mohlo náramne zísť.
Mnohé zvieratá v rýchlosti človeka predbehú, no rýchlejšie sa unavia. Vo vytrvalosti nemáme konkurenta. Človek má lepšiu kondíciu ako pes, dlhší a ekonomickejší krok ako kôň. „Vedci dali dohromady 26 anatomických znakov, ktoré z človeka robia možno najlepšieho vytrvalca medzi všetkými tvormi,“ píše Šimečka a menuje: pružné tenké nohy, štíhle vzpriamené telo, ruky (vyvažujú bežiace telo) a najmä – schopnosť dýchať v ľubovoľnom rytme a ochladzovať telo potením, čo ľudí odlišuje od všetkých ostatných cicavcov.
Osobný vreckový tréner
Moderný človek neuháňa antilopy, ale kondíciu. A hoci v nás behanie oslovuje čosi archaické, cudzie mu nie sú najnovšie technológie. Nedávnu smrť lídra firmy Apple Steva Jobsa si netradične uctil Brit Joseph Tame, ktorý zabehol 21 kilometrov po trase kopírujúcej z výšky známe logo s nahryznutým jablkom.
Možno práve jemu sa vo vrecku natriasal iPhone, zbieral súradnice a aktuálne kilometre aplikáciou v telefóne zverejňoval cez Facebook na webe. Už dnes sú trendom na bežeckých pretekoch čipy, pomocou ktorých poradie v teréne kontrolujete v reálnom čase, online.
Moderné doplnky - konkrétne, sport tester s GPS schopný zaznamenať trasu aj odmerať tep - využíva aj bežec Michal Glaus. Načo je to potrebné? „
Vidím, ako intenzívne som bežal,“ vysvetľuje dvadsaťosem ročný Michal. „Tep objektívnejšie zhodnotí výkon, na rozdiel od rýchlosti, ktorá najmä v lese kolíše. Výhoda je, že záznamy môžete ukladať do počítača, podobne ako si niekto vedie tréningový denník.“
Lepšie ako bicykel
Michal behá ôsmy rok. Predtým najmä bicykloval, čo mu – paradoxne – pripadalo fádne a časovo náročné. „S bicyklom rýchlo prejazdíte okolie a aby ste sa unavili, potrebujete štyri hodiny. V lese toho za jazdy priveľa neuvidíte, nemáte čas sa obzerať,“ vysvetľuje a vymenúva výhody behu:
„Telo sa viac namáha, takže vám stačí hodina. Navyše, namáham sa rovnomerne, takže ak nie je ľad, behám aj v zime. Nehrozí, že sa hore kopcom spotím a dolu mi je zima, ako je bežné na bicykli.“
Pred asfaltom uprednostňuje les, čo má, samozrejme, aj svoje nevýhody. „Napríklad agresívne psy,“ spomína Michal. „Tých akoby za posledné dva roky pribudlo, aspoň na Devínskej kobyle a Železnej studničke, kam chodím cez týždeň trénovať.“ Na druhej strane je rád, že sa mu vyhýbajú zranenia, výnimkou sú boľavé kolená a pred štyrmi rokmi zlomený členok.
Osamelý bežec a jeho myšlienky. Michal Glaus má za sebou švajčiarsky ultramaratón Zermatt v dĺžke 45,5 kilometra. Foto / Nina Kolesárová
Víkendové preteky
Bežci sa dajú rozdeliť na niekoľko skupín. Niektorí behajú osamote a preteky nepotrebujú. Ďalší navštevujú súťaže, ale stanovia si osobný cieľ a nemusia sa porovnávať s ostatnými. Ono klišé, že nie je dôležité vyhrať, ale dobehnúť, platí najmä v posledných rokoch.
Dnes je módou behať maratóny za štyri či päť hodín v príjemnom tempe, čo telo veľmi nezaťaží a nežiada prísny tréning. Michal Glaus sa radí k tretej skupine, bežcom, čo zistili, že im začína záležať na umiestnení.
Väčšina pretekov nie sú podujatia s päť-šesťtisíc účastníkmi a miliónovými rozpočtami ako Bratislavský a Košický maratón. Pretekov s niekoľko sto bežcami však pribúda. Príkladom je séria behov Malokarpatský pohár vrátane pretekov Baba-Kamzík, ktorých 26-kilometrová trasa funguje aj ako majstrovstvá Slovenska v lesnom behu.
Organizátor Peter Dolák je klasickým príkladom nadšenca. Pretekom obetuje prostriedky aj čas a vyzbierané poplatky vzápätí vráža do ďalších pretekov. Lesné behy podľa neho na Slovensku zažívajú boom.
Cesta verzus les
„Veľa ľudí preteká na ceste aj v lese. Myslím, že je dobré byť v tomto multifunkčný,“ vysvetľuje Dolák. „Cesta vedie k atletickejšiemu kroku, vyššej rýchlosti, posúva kondičné hranice, je to však aj jednostranná záťaž. Na asfalte je telo náchylnejšie na zranenie a mikrootrasy neprajú kĺbom.“
Prechádzať na iný povrch treba preto opatrne. „Stane sa, že crossár zvyknutý behať päťdesiatky prejde na cestu a zničí sa po pätnástom kilometri.“
Päťdesiatdvaročný Dolák začal s behom neskoro. „Do tridsiatich troch rokov som sa venoval karate, futbalu, horolezectvu. S pravidelným behom som začal, keď sa mi nejako ťažko kráčalo do schodov,“ spomína. Ešte za socializmu s priateľmi zvykli behať kondičný beh z pezinskej Baby na bratislavský Kamzík.
Myšlienka obnoviť akciu prišla v roku 2000. „Zišli sme sa siedmi,“ smeje sa Dolák. „Na ďalšie ročníky prichádzali ďalší a tento rok bežalo päťsto účastníkov. Ani neviem, ako som sa stal organizátorom veľkej akcie.“
Organizátor Malokarpatského bežeckého pohára Peter Dolák (v strede) je, vlastnými slovami, multifunkčný športovec. Víťazí aj v cyklistických pretekoch
Výkonnostný zenit
Na behanie nikdy nie je neskoro. Tohtoročný víťaz Malokarpatského maratónu Tomáš Kopčík láme osobné rekordy po štyridsiatke, vo veku, keď má väčšina bežcov za sebou výkonnostný zenit. Peter Dolák spomína 84-ročnú účastníčku s prístrojom na srdci, ktorá štýlom nordic walking prešla šestnásť kilometrov.
Otázka je, koľko trénovať? Maratónci aspoň päť dní týždenne, pričom dôležitejšia ako dĺžka je pravidelnosť. „Beh je ako penicilín, ak ho neberiete, účinok sa stráca,“ vysvetľuje Dolák.
„Ak vám nerobia dobre dlhé vzdialenosti, stačí aj dvadsať-tridsať minút. To najdôležitejšie však vždy je nájsť intenzitu behu. Keď ho neodhadnete a prekročíte intenzitu, na ktorú máte, tak sa v horšom prípade zraníte a v tom lepšom nevládzete dobehnúť do cieľa.“
Čo sa deje v hlave
Zaujímavá je otázka, čo bežiaci športovec prežíva v hlave. Dlhé hodiny sa pohybuje v monotónnom rytme, so spolubežcami nekomunikuje. Načo celý ten čas myslí? Slávneho japonského spisovateľa Harukiho Murakamiho, ktorému behanie pomáha v remesle spisovateľa, táto otázka prekvapuje.
„Podobnú otázku väčšinou položí niekto, kto nikdy dlhšie nebežal,“ píše v knihe O čom hovorím, keď hovorím o behaní. „Vlastne na nič poriadne nemyslím. Keď bežím, tak jednoducho bežím. (…) Myšlienky, ktoré sa mi pri behaní liahnu v hlave, sa podobajú mrakom na oblohe.“
V stave alfa
Natália Kasalovská, ktorá vlani vo Francúzsku v rámci podujatia Ultra-Trail du Mont-Blanc prebehla deväťdesiatosem kilometrov, hovorí: „Občas príde pocit, že telo funguje zo zotrvačnosti, bežíte donekonečna, nestojí vás to nijakú energiu. Lenže to odznie a potom vás zase všetko bolí.“
Mentálny stav bežca podľa Petra Doláka najviac závisí od konkrétnych podmienok na trati. „Ak sa vám dobre beží, máte vyvážené tempo, dobrý pulz, nie je vám zima, často sa stáva, že bežec upadne do akéhosi stavu alfa. Sám som si pri behaní často vyriešil čosi, čo ma dlho trápilo. Ak som mal šťastie, aj som si nápady zapísal.“
