BRATISLAVA – Napriek tomu, že sústava vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros bola jednou z najsledovanejších politických tém 90. rokov, o financovaní vodného diela sa nehovorilo. Preto dnes občania nemajú predstavu, koľko dielo stálo a či jeho výstavba bola ekonomicky odôvodnená.
Pri podpisovaní medzištátnej zmluvy o sústave vodných diel z roku 1977 neboli ekonomické aspekty dôležité, stali sa nimi až po tom, ako Maďarsko v roku 1991 vypovedalo zmluvu a bolo treba hľadať zdroje na výstavbu náhradného riešenia.
Vodné dielo v dnešnej podobe je výsledkom rozhodnutia Slovenskej národnej rady z roku 1991 (počas vlády Jána Čarnogurského). Zo štyroch náhradných variantov parlament napokon vybral dostavbu podľa tretieho variantu s prehradením Dunaja v Čunove, výstavbou nádrže a plavebného kanála od Čunova po Gabčíkovo.
Politické a environmentálne aspekty boli prepracované. Politické a právne sú dodnes neukončené pre prebiehajúci súdny spor (verdikt Medzinárodneho súdneho dvora v Haagu je známy, ale dohoda medzi Bratislavou a Budapešťou o jeho naplnení dodnes neexistuje).
Známe boli aj environmentálne výhrady – zo strany Maďarska to bol a je nedostatok vody v starom koryte Dunaja po prehradení a s tým súvisiace ekologické škody na Malom žitnom ostrove. Zo slovenskej strany mali ekologické organizácie výhrady formulované v 19 bodoch, ktorých riešenie bolo súčasťou rozhodnutia parlamentu o dostavbe podľa variantu C.
Pôvodné investičné zámery v osemdesiatych rokoch hovorili o cene vodného diela asi 16 miliárd korún. O skutočných nákladoch na vodné dielo však verejnosť vie málo. „Ako hmotný investičný majetok má Vodohodpodárska výstavba (VVB) zaúčtovaný majetok v hodnote 36 miliárd korún,“ povedal denníku SME riaditeľ VVB Ladislav Gáll.
Tieto ceny treba chápať ako účtovné, mnohé z objektov sa dostali do účtovníctva VVB už v osemdesiatych rokoch, ostatné postupne v období poklesu hodnoty koruny v 90. rokoch. „To, čo vieme v aktuálnych cenách povedať, je nutnosť dofinancovania ďalších investícií na vodnom diele v hodnote 1,3 miliardy korún. Ide najmä o ekologické stavby, kanalizácie, ochranu stupňa Čunovo a o varovný a vyrozumievací systém,“ povedal riaditeľ Gáll.
V rokoch 1990 až 2001 boli reralizované štátne záruky na úvery VVB vo výške 18 miliárd korún, ktoré splácajú daňoví poplatníci. Celková výška štátom garantovaných úverov pre VVB vrátane vodného diela Žilina a nepostaveného diela Tichý Potok je 26 miliárd korún.
Podľa vlaňajšej dohody medzi Slovenskými elektrárňami a VVB, podľa ktorej patrí 65 percent ceny elektrickej energie vyrobenej v Gabčíkove vodohospodárom, je možnosť, aby úvery VVB nesplácal len štátny rozpočet. Ak by tento model fungoval už od roku 1994, keď sa začala vyrábať elektrina v Gabčíkove, nebolo by treba ďalšie investície na vodnom diele financovať z úverov.
ATTILA LOVÁSZ
O Gabčíkovo sa zaujíma polícia
BRATISLAVA – Okrem dvoch publikovaných prípadov pravdepodobného tunelovania úverových zdrojov Vodohospodárskej výstavby (VVB) koná polícia vo viacerých prípadoch. Orgány ministerstva vnútra a finančnej polície si totiž od VVB vyžiadali účtovnú dokumentáciu niekoľkých období výstavby. Denníku SME to potvrdil riaditeľ vodohospodárov Ladislav Gáll.
Na základe podnetu policajných orgánov v Prešove sa dodnes vyšetruje kauza fiktívnej 90 miliónovej faktúry, bratislavskí policajti vyšetrujú prípad fakturácie firmou, ktorej konateľ bol mŕtvy už pri jej zakladaní.
„Na podnet prešovských policajtov bola vykonaná kontrola zakladajúcim rezortom pôdohospodárstva ešte v roku 2000,“ povedal denníku SME vládny splnomocnenec pre Gabčíkovo Dominik Kocinger. Vnútorných kontrol však bolo niekoľko. „Kontrolu robil aj rezort, aj NKÚ, zo všetkých kontrol sú protokoly, Vodohospodárska výstavba však zatiaľ nepodala žiaden podnet na trestné stíhanie,“ povedal riaditeľ Gáll. (lsz)
1977 – Podpisuje sa medzivládna dohoda o sústave vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros.
1990 – Do budapeštianskeho parlamentu sa dostávajú okrem socialistov všetci, ktorí sú proti dostavbe Gabčíkova-Nagymaros.
1991 – Maďarsko pozastavuje práce, o rok neskôr vypovie zmluvu.
1991 – Slovenská národná rada schvaľuje dostavbu diela na území Slovenska (variant C).
1992 – Prehradením Dunaja finišujú práce na variante C. Maďarsko protestuje pre pokles hladiny v starom koryte.
1993 – Mečiarova vláda súhlasí s daňovými prázdninami pre organizácie Združenia Dunaj (Slovenský energetický podnik, Povodie Dunaja, Vodná elektráreň Trenčín, Vodohospodárska výstavba – VVB).
1994 – Gabčíkovo začína vyrábať elektrinu. Moravčíkova vláda transformuje Slovenský energetický podnik na Slovenské elektrárne. Podstatnú časť výnosov z tržieb za gabčíkovskú energiu si berú elektrárne. Tretia Mečiarova vláda ruší úľavy na daniach, ponúkaná cena za prúd je pre VVB nevyhovujúca.
1995 – Vzniká Projekt financovania výstavby vodného diela Gabčíkovo, Žilina a Vodárenskej nádrže Tichý Potok. Vláda súhlasí so štátnou zárukou na úver vo výške 500 miliónov dolárov pre VVB.
1996 – Vláda si uvedomuje riziká úverovania, Peter Baco (minister pôdohospodárstva) a Ján Ducký (minister hospodárstva) majú vyčleniť Vodnú elektráreň Gabčíkovo zo Slovenských elektrární. Uznesenie nesplnili.
1997 – Bratislava a Budapešť sa obracajú na Medzinárodný súdny dvor v Haagu, rozsudok (výhodnejší pre Slovensko) je vynesený 25. septembra.
1998 – hrozba cross-defaultu núti vládu prerobiť model financovania energetických diel. Žiadne uznesenie sa však nesplnilo.
1999 – Dzurindova vláda hľadá cesty minimalizácie rizík, k dohode o rozdelení výnosov z elektrickej energie medzi rezortmi hospodárstva a pôdohospodárstva (VVB a elektrárne) však dospeli až v roku 2001.
2002 – Tlač začína uverejňovať pochybnosti o efektívnom využití úverových zdrojov pri financovaní vodného diela Gabčíkovo. Na ďalšie investície chýba 1,3 miliardy korún.
