Emil Zátopek s typicky naklonenou hlavou vedie v Hesinkách pole vytrvalcov na 10 000 metrov pred svojím najvážnejším súperom Alainom Mimounom z Francúzska. FOTO – ARCHÍV
Hry XV. olympiády v Helsinkách spred päťdesiatich rokov (19. júla – 3. augusta 1952) považujú mnohí za najkrajšie a spolu so Sydney 2000 najlepšie zorganizované. Možno. Určite však boli prvé, na ktorých súťažil rozdelený svet. V krajine milujúcej šport sa stretol západný a východný blok v zápoleniach, ktoré prerástli rámec čestného boja v principiálnej veci – v úcte k súperovi.
„Nás amerických atlétov poháňalo vpred to, čo sa dialo v ruskom tábore. V istom zmysle sa ich športovci stali našimi nepriateľmi. Zbožňovali sme pocit víťazstva nad nimi, museli sme ich poraziť. Pre každého z nás to bolo dominantné,“ spomína desaťbojár Robert Matthias v knihe Allena Guttmanna – Olympics: A History of the Modern Games. Matthias bol prvým viacbojárom histórie, ktorý vyhral na olympijských hrách dva razy za sebou.
A účinkovali fučíkovci
Piam militantnú Američanovu reakciu možno dobovo pochopiť. Sovieti sa odmietli ubytovať v spoločnej olympijskej dedine v Käpylä s reprezentantmi kapitalistického sveta. Celý východný blok, pochopiteľne, nasledoval svoj vzor. „A študentský domov v Otaniemi (tam sa presťahovali ‘socialistickí pretekári‘ – pozn. red.) sa stal šťastným útulkom. Večer sa premietali filmy, účinkoval Mojsejevov súbor, naši fučíkovci a iné tanečné skupiny z pokrokových krajín. Hodnotné desaťminútovky a prehľady tlače dávali informácie. A tá bratská pospolitosť vytvárala radostnú náladu a bola optimistickou predzvesťou nastávajúcich bojov,“ píše František Kožík v knihe z roku 1953 o Zátopkovi Maratónsky víťaz. Vety pripomínajú sci-fi minulosti. Aspoň by mali.
V Helsinkách po prvý raz začali funkcionári výprav ostošesť rátať medaily, body. A cez ne nezmyselne zvýrazňovať výhody režimu. Ibaže USA a ZSSR ich dosiahlo rovnako – tridsaťšesť. Sovieti teda rozpočítali prvenstvá v súťažiach družstiev (napríklad v gymnastike) na jednotlivcov. Pripadá to ako vtip o veľkých včelách, ktoré sa síce nezmestia do úľa, ale musia.
Pod Järvinenovou vežou
Napriek všetkému videli pohostinní severania skvelé športové predstavenia. Na hlavnom helsinskom štadióne dodnes dominuje 72,71 metra vysoká Järvinenova veža (presne toľko hodil víťazný Fín Matti Järvinen na OH 1932). Olympijský oheň zapálil azda najslávnejší Fín vôbec Paavo Nurmi, držiteľ deviatich zlatých a troch strieborných olympijských medailí z rokov 1920, 1924, 1928 (o niečo väčšiu zbierku 9-5-4 má iba ruská gymnastka Larisa Latyninová). Dnes má pred olympijským štadiónom sochu. A práve na hrách 1952 našiel bežec z Turku (*1897 – †1973) pokračovateľa, ktorý vošiel do histórie fenomenálnym a neopakovateľným výkonom.
Emil Zátopek, rodák z moravskej Kopřivnice (*19. septembra 1922 – †22. novembra 2000) zvíťazil v priebehu týždňa od 20. júla do 27. júla 1952 na troch vytrvalostných tratiach – 5000 m, 10 000 m a v maratóne. Najdlhšiu atletickú olympijskú trať pritom absolvoval prvý raz. O podobný neskutočný triumf sa pokúšal neskôr iba Fín Lasse Virén v Montreale 1976. Obe trate na dráhe síce vyhral, ale v maratóne bol piaty. Zo súčasníkov nikto ani nenaznačuje, že by mohol zvládnuť Zátopkovo „trojzlato“.
Pár, ktorý nemá páru
Najdramatickejšou súťažou „českej lokomotívy“ bola päťtisícka. Svoj večný tieň, Francúza Alaina Mimouna (napokon na OH 1956 Zátopka jediný raz zdolal – v maratóne) predstihol v úplnom závere. Päť minút po skončení slávneho behu hodila jeho manželka Dana Zátopková-Ingrová oštep v prvom pokuse na métu 50,47 m, čo znamenalo prvenstvo. Žiadnemu manželskému páru sa nikdy nepodarilo za dvadsaťštyri hodín vyhrať olympiádu. Pre slávnu dvojicu to bolo priam symbolické.
Emil a Dana Zátopkovci sa totiž narodili v jeden deň (19. septembra 1922) a v ten istý sa aj roku 1948 v Uherskom Hradišti zobrali. Pani Dana je v plnom zdraví stále aktívna v českom olympijskom hnutí. Emil, žiaľ, po dlhotrvajúcej chorobe roku 2000 zomrel. Patril k najpriateľskejším športovcom, jeho rozprávačské umenie sa stalo povestné. V dobrom ho prezývali Švejkom. Jeho spomienka na istého politruka po tom, keď ho zverbovali v čase ministrovania generála Čepičku v roku 1948 do pražskej ATK (predchodca Dukly), je ako vystrihnutá zo Švandrlíkovych Čiernych barónov: „Emilu, kurvafix, musíme se na to podívat bolševicky. Nic po tobě nechcu, jen běhej, sakra, abys vyhrál!“ Smiech cez slzy.
Zlatý slovenský boxer
Prvú slovenskú zlatú medailu v československej ére vyhral na OH 1948 v Londýne Július Torma. A práve on sa zaslúžil dobrým slovom, aby o štyri roky medzi dvanástimi povrazmi opäť triumfoval Slovák. Pred helsinskými hrami sa dubnický boxer Ján Zachara (*27. augusta 1928 v Kubre pri Trenčíne) pri tréningu so sparringpartnerom zranil. Vyradili ho z nominácie a až na zásah Tormu predsa odcestoval do Helsínk. Olympijský víťaz z Londýna pevne povedal: „Nepôjde Zachara, nejdem ani ja.“
Ján Zachara nikdy nebol typom boxerského bitkára. Súťažil hlavou, technikou i fígľom. V Helsinkách boli vyraďovacie boje v dvoch ringoch. Dubničan si všimol, že gong od vedľa zaznie o 30 sekúnd skôr. Pre neho to bol signál na finiš v kole. Súper grif nepostrehol.
Ján Zachara, ktorý chcel byť najprv futbalovým brankárom, je dnes významným členom Slovenského klubu olympionikov. Skromnosť, schopnosť prehodiť s každým dobré slovo a humor ho radia medzi najvyhľadávanejších a najčastejšie pozývaných rozprávačov.
Predsa len krásna spomienka
Rozporuplnosť helsinskej olympiády, na ktorej prvý raz spustili aj medzi športovcov „železnú oponu“, mala potom mnoho pokračovaní. Vlastne do barcelonských hier 1992, hoci v niektorých prejavoch tieň bývalého rozdeleného sveta stále kazí pohľad na biely podklad olympijskej zástavy. Dodnes sú ale Helsinki krásnou päťdesiatročnou olympijskou spomienkou so Zátopkovým triumfom, Zacharovým zlatom a druhou najlepšou bilanciou Československa v histórii – sedem zlatých (okrem Zátopkovcov a Zacharu ešte veslárska štvorka s kormidelníkom a singlkanoista Josef Holeček), tri strieborné (chodec Josef Doležal, voľnoštýliar Josef Růžička, deblkanoe) a dve bronzové medaily (družstvo gymnastiek a košický zápasník Mikuláš Atanasov).
