Medzinárodná korčuliarska únia (ISU), prirodzene so zveličením, odsúdila krasokočuliarskych rozhodcov do úlohy amerického porotcu v trestnom práve. Počas svojho športového „procesu“, teda počas celého obdobia pretekov alebo šampionátov, nesmie arbiter poskytovať rozhovory, stanoviská, názory. Nemal by o svojej momentálnej úlohe vôbec hovoriť. Po každej stránke. Ani na všeobecné témy, nielen o tom-ktorom prípade rozhodnutia. Posudzovanie krasokorčuliarskeho výkonu je subjektívne, hoci sa, prirodzene, pohybuje v istých objektívnych mantineloch. Na bratislavských ME napríklad rozdali rozhodcovia v krátkom programe športových dvojíc známky v rozpätí od 2,5 po 5,9 bodu. To by chyba nebola. Určenie prvenstva pre Rusov Berežnú a Šichuralidzeho pred Francúzmi Abitbolovou s Bernadisom však vyvolalo prinajmenšom rozpaky.

Na šampionáte rozhodujú Slovenky Mária Hrachovcová a Adriana Domanská. Na ne sa vzťahuje moratórium, ktoré im vyprší v sobotu večer, keď sa skončia súťaže ME. Potom môžu hovoriť každému, čo sa im zachce. Naša najznámejšia rozhodkyňa FELICITAS BABUŠÍKOVÁ (na snímke) plní úlohu generálnej sekretárky šampionátu, o rozhodovaní sme s ňou hovorili ešte pred začiatkom podujatia.

Považujete krasokorčuliarske rozhodovanie skutočne za subjektívnu vec?

„Iba do istej miery. Držia nás prísne pravidlá ISU, navyše je nás pri súťaži deväť. Výsledok by teda mal byť objektívny, hoci to možno vždy tak nevyznie.“

V čom sú hlavné princípy posudzovania?

„Rozhodca musí určiť poradie, nesmie dať dvoch pretekárov na rovnakú priečku. Nesmie rozhodovať v prospech pretekára svojej krajiny, ale na druhej strane platí všeobecne, že musí posudzovať výkon v prospech každého korčuliara. Teda napríklad pád nemôže byť príčinou odňatia prvenstva za každú cenu. Nesmie ho odradiť hudba, ktorú nemá rád, a množstvo ďalších drobností, počnúc kostýmom a končiac výzorom.“

V čom vidíte najväčšie problémy posudzovania?

„V krátkosti času na ‘ortieľ‘. Mne sa osvedčila prax, že prvý dojem je najlepší. Ak som začala špekulovať, vždy som sa popálila. Dnes nám už v mnohom pomáha technika. Ťažko sa rozhodujú športové dvojice. Tam pretekárka a pretekár napríklad skáču ďaleko od seba. Mám právo si vytiahnuť z počítača malý videozáznam tej-ktorej situácie. Každý z nás má takzvané ‘čierne kone‘. V tomto prípade to neznamená protekciu, ale opak. Sú pretekári, ktorých aj trochu úmyselne nadsadzujem, lebo mi vždy vyjdú na horšom mieste než ostatným. Nadsadím – a bác, opäť sú u mňa horší.“

Ste limitovaní časom na rozhodnutie?

„Nie, ale ‘naháňa‘ nás časový harmonogram pretekov.“

Rozhodcovia si zvyknú obzrieť pretekárov už na tréningu. Nie je to ovplyvňovanie?

„V žiadnom prípade. Už vopred si potrebujem rozškatuľkovať pretekárov do istých výkonnostných skupín. Nemusím vidieť skoky, ale jeho spôsob korčuľovania, držania tela. V rámci týchto skupín sa orientujeme. Preto sa poradie pohybuje poväčšine v istom rozpätí. Zlé je, ak rozhodca ‘uletí‘ trebárs o desať miest.“

Aký je súčasný trend rozhodovania?

„Mali by sme prísne rozlišovať známky za technické prevedenie a umelecký dojem. Môžu sa rôzniť aj o bod. Krasokorčuliarska jazda je dnes príbehom. Kostým, zvládnutie súzvuku s hudbou, všetko dovedna môže tvoriť krásny kompakt.“

Čo vás vie najviac trápiť?

„Ak sa moje poradie podstatnejšie odlišuje od toho skutočného. Znamená to, že som niekde urobila chyby.“

PETER FUKATSCH