Na Slovensku máme dva bufety U Lenina a desiatky ďalších pohostinstiev ozdobených symbolmi komunizmu.
Podobizeň prezidenta nad výčapom mohla za socializmu znamenať aj zneváženie hlavy štátu a väzenie. Dnes to máme naopak. Skúste sa v práci obklopiť fotkami Lenina či Gottwalda a zrejme vás vyhodia ako človeka, čo sa zbláznil. No v krčme vám to prejde a možno tak aj prilákate novú klientelu.
Príkladov retrošialenstva máme dosť. V poľskom Krakove sa teší obľube reštaurácia, kam turistov zvážajú trabantom, menu kopíruje závodné jedálne a profesionálne otrávený čašník nemôže byť prívetivý, ani keby chcel. Je zaškolený, simuluje socialistickú obsluhu.
V nemeckom Berlíne strávite noc v „dederónskom“ Osteli, centrom vás prevezie minitank prerobený z trabantu a navečer skončíte v kaviarni Konspirative Treff pod dohľadom kamier ako v ére tajnej služby Stasi.
Zážitková gastronómia objavuje aj nedávnu minulosť Slovenska. Prečo nie. Socializmus služby spustošil, no niečo aj garantoval. Cenové skupiny zrkadlili úroveň (ne)kvality, ako čosi, na čo sa dalo spoľahnúť. Nevábne prostredie, pochybná hygiena a obmedzený sortiment neboli príjemné, ale patrili medzi - akokoľvek tragické – zákaznícke istoty.
Po roku 1989 prišla sloboda podnikania a konkurencia, ktorá majiteľov pohostinstiev a krčmárov núti k originalite. Môže to byť zábavné. Vedľa seba nachádzate ironické retro, ale aj starobylé skanzeny, pamätníky éry, keď pivo a guláš stáli 1,50 v socialistických korunách, nie v eurách.
Toto som mal doma! U Pioniera sa nevyhnete nostalgii
FOTO: Vladimír Šimíček - SME
U Pioniera
Domácku atmosféru má podnik U Pioniera v centre Bratislavy. Nových zákazníkov prezrádza správanie, ktoré už čašníci veľmi dobre poznajú. Sotva sa usadia a rozmyslia si objednávku, stačí pohľad okolo a vstávajú od stola - poobzerať výzdobu.
Interiér je zaprataný pamiatkami minulej éry – nájdete tu pionierske preukazy („Pionier je pracovitý, váži si prácu iných a chráni národný majetok!“), dobové plagáty a reklamy, fotografie neznámych zväzákov, pamätné vlajky a odznaky, či vyhlášku Komisie pre boj s americkým chrobákom z päťdesiatych rokov.
Sú tu však aj fosílne spotrebiče, písací stroj Consul, Rubikova kocka, obľúbené knihy z edície Stopy a mnohé ďalšie rekvizity typickej socialistickej domácnosti. Tridsiatnika narodeného v Československu ovanie príjemný pocit. Akoby sedel pri pive a pritom bol doma, v obývačke svojho detstva.
Pionieri a iskričky
Kvetoslava Balážová, ktorá s manželom Pioniera prevádzkuje, priznáva, že nikdy pionierkou nebola, stihla byť len iskričkou. Od éry socializmu má preto odstup typický pre celú generáciu tridsiatnikov.
Keď pred rokom Pioniera otvárali, netušili, že podobný retroštýl je už módou v západnej Európe. Neinšpiroval ich ani Berlín, hlavné mesto fenoménu ostalgia, kde podobných prevádzok funguje veľa.
„Na začiatku sme chceli štýlovú kaviareň s atmosférou, kde by sa ľudia dobre cítili,“ spomína Balážová, ktorej z uší visia retro-náušnice z kedysi obľúbených plastových céčiek. „Napadlo nám využiť zbierky môjho otca - zberateľa. Ďalšie predmety sme zohnali cez známych, cez internet, alebo na starých pôjdoch.“
Interiér u Pioniera v Bratislave pripomína osemdesiate roky
FOTO: Vladimír Šimíček - SME
Vzácny odpad
Samozrejme, relikvie socializmu sa ťažko zháňajú. Donedávna bezcenný odpad je čoraz vzácnejší, veľmi rýchlo mizne. Predmety, čo zastarali, no ešte nie sú starožitné, pritom málokto zbiera a skladuje.
Dvadsať rokov je krátky čas na to, aby sme v televízore značky Tesla videli exponát do múzea, no zároveň dosť dlho, aby sme výkvet socialistického priemyslu bez milosti odstránili s kúpou modernejšieho výrobku.
Dôsledky? Kým zariadiť domácnosť secesným nábytkom je otázkou peňazí, zostaviť obývačku z roku 1978 vyžaduje trpezlivosť archeológa a odhodlanie bezdomovca prehrabať každý kontajner. U Pioniera si pochvaľujú zákazníkov, čo sa radi vracajú a prispievajú vlastnými nálezmi.
„Dostali sme bombičky do sifónky, súpravu odznakov aj plynovú masku. Väčšinu nosia pamätníci, dôchodcovia,“ hovorí Balážová. „Mladších upútajú hračky ich detstva. Spomienky sa podobajú, keďže ponuka hračiek za socializmu bola obmedzená a každá domácnosť mala rovnaké.“
U majora Zemana
V rovnakej časti mesta vo vedľajšej ulici nájdete ďalší podnik v retroštýle socializmu. Reštaurácia U majora Zemana sa inšpirovala kontroverzným televíznym seriálom o vyšetrovateľovi socialistickej polície. Pri vchode plechová tabuľa Zboru národnej bezpečnosti, na stenách tematické čiernobiele fotografie, jedálny lístok nadpísaný ako Vyšetrovací spis.
Hoci prípady majora Zemana – tohto československého Jamesa Bonda – vznikali na politickú objednávku, propagovali štátnu ideológiu a miestami si nevkusným spôsobom vybavovali účty s odporcami režimu, niektoré epizódy mali slušnú remeselnú úroveň a zaujali divákov v krajinách RVHP. Na seriáli vyrastal aj Branislav Bulko, ktorý podnik deviaty rok prevádzkuje.
Časmi keď sme mali Verejnú bezpečnosť sa inšpiruje bratislavský podnik U majora Zemana
FOTO: Vladimír Šimíček - SME
Bond z Československa
„Najprv sme chceli založili klub pre príslušníkov polície, keď ten oficiálny zrušili pod zámienkou, že policajti sa nemajú čo opíjať,“ spomína Bulko. Napokon neotvorili klub pre uzavretú spoločnosť ale komerčnú prevádzku s jedinečným dizajnom. A ako zistili, v biznise môže byť čosi také výhodou.
Na stenách visia zábery z nakrúcania seriálu, ktoré pomohol zohnať Klub priateľov majora Zemana v Brne. Keď podnik otvárali, čašníci a čašníčky obsluhovali v dobových policajných uniformách, aké už dnes nezoženiete. Predstaviteľ majora Zemana, český herec Vladimír Brabec, však pozvania odmietal. „Mal po sedemdesiatke a zdravotné problémy. Navyše nie je rád, ak ho spájajú s touto kontroverznou postavou.“
Podnik U majora Zemana nie je jediný (ďalší je v Prahe na Václavskom námestí), no ten bratislavský je obľúbený a reakcie sú príjemné. „Úplne nadšení sú policajti s priezviskom Zeman, je ich niekoľko,“ spomína Bulko. „Príslušníkom polície dávame zľavu a oni sem chodia radi, hoci väčšinou v civile. Stávalo, že v uniformách ich zákazníci pokladali za čašníkov a pýtali si pivo či kofolu. Policajti si na oplátku pýtali občiansky preukaz.“
Nositeľ Radu práce
Od septembra na Slovensku platí novela zákona, ktorá vraví, že „popieranie, spochybňovanie, schvaľovanie a snahy o ospravedlnenie zločinov založených na komunistickej či fašistickej ideológii sa trestajú väzením na šesť mesiacov až tri roky“.
Ostalgia a westalgia?
V zjednotenom Berlíne desaťročia po roku 1989 zotreli rozdiely medzi Východom a Západom. Napriek tomu aj dnes rozoznáte, ku ktorej polovici rozdelenej metropoly patrila tá-ktorá ulica. Stačí semafor. Svietiaci panáčik, jeho charakteristický tvar, je pozostatkom Východu a symbolom, akého sa Berlínčania neplánujú vzdať. Fenomén ostalgia (nostalgia plus východ – ost) silnie od roku 2000. Mnoho ľudí v socializme prežilo väčšinu života a po rokoch si pripomína vtedajšiu každodennosť. Prečo si s odstupom nevybaviť éru, keď východní Nemci - Ossies - jazdili na wartburgoch, pili vitakolu a v televízii sledovali Ein Kessel Buntes? Príťažlivosť dizajnu a predmetov totalitnej éry objavuje aj soviet chic, na bývalú Juhosláviu spomína yugo-nostalgia. Na Slovensku je populárna stránka soc.sme.sk, kam ľudia vešajú a komentujú retrofotografie a videá.
Zďaleka viditeľným prejavom oboch ideológií sú vizuálne symboly.
Lenže, kým hákový kríž je zárukou škandálu, kosák a kladivo nad výčapom málokoho vzrušujú. Väčšina prevádzok riedi sentiment iróniou a zákazníci majú pochopenie pre neškodné retro. Alebo inak: usmievať sa nad obrazom Lenina ešte neznamená schvaľovať totalitnú mašinériu a gulagy. Aspoň nie vždy.
Najprv sme mali informáciu, že v centre Košíc prežíva krčma, na akú hlavné mesto nemá. Po dlhšom hľadaní nám cestu ukázala staršia pani, vysvetlila, že je členkou Komunistickej strany Slovenska a zapriadla monológ o záhube, kam sa rúti naša spoločnosť, podkladaný mantrou „na ľudí treba bič“.
V uličke pri Dóme svätej Alžbety sa tieto reči zhmotňujú. Zvonku nenápadná prevádzka prekvapí aj ostrieľaných. V Košiciach v historickom centre prežíva priestor, kde môžete vysedávať na vŕzgajúcich stoličkách zo základnej školy, popíjať lacný alkohol a obdivovať exponáty ladené do červenej. Kosáky, kladivá, Lenin, Stalin, Husák. Takto nejako to musí vyzerať na Kube.
Kosák a kladivo môžu byť trikom ako krčmu odlíšiť od konkurencie ale aj úprimnou nostalgiou za totalitou. V košickej krčme Nositeľ Radu práce platí oboje. FOTO - David Trčka
Hlinka a Marx
Košická krčma je komunistická okrem výzdoby aj klientelou. Jasnou rečou hovorí debata vedľa pri stole: „Predseda prišiel, nalial mi borovičku a hovorí, že musím vstúpiť do strany, inak mi nezvýši plat. Tak som podal prihlášku. Čo som mohol robiť?“ To už je jasné, že sedíme v trucpodniku, čo sa ešte nevyrovnal so svetom. Štamgasti, ktorým posledné dvadsaťročie ukradlo perspektívu, tu spomínajú na staré časy a slzia do piva s poldecákmi tvrdého.
Nositeľ Radu práce - tak sa totiž pohostinstvo volá - však dokáže aj príjemne prekvapiť. Atmosféra je tolerantná a dokonca ani interiér pri bližšom pohľade nie je taký jednofarebný, ako vyzerá. V portrétoch na stene sa znesú Marx aj Andrej Hlinka, galéria prezidentov pokračuje aj po roku 1989 (iba obraz toho súčasného chýba). Ideológia nie je všetko, podstatné budú autority. A ako sa zdá, tie Slováci uznávajú bez ohľadu na ich triedny pôvod.
U Pioniera, Bratislava
FOTO: Vladimír Šimíček - SME
FOTO: Vladimír Šimíček - SME
FOTO: Vladimír Šimíček - SME
U majora Zemana, Bratislava
FOTO: Vladimír Šimíček - SME
Nositeľ Radu práce, Košice
FOTO: David Trčka
FOTO: David Trčka
FOTO: David Trčka
