S hodnotením skúseného trénera Karola Peczeho sa dá polemizovať iba v jedinom prípade – že sobotňajší súboj druhého kola s Ružomberkom (0:2) „bol typický slovenský futbal“.
Pecze si vzápätí sám odporoval konštatovaním, že jeho mužstvo malo pozitívne znaky – aktívne myslenie podložené neustálym pohybom.
Inter nehral typický slovenský futbal, v ktorom stále prevláda alibizmus, deštrukcia, percentuálne čakanie na chybu súpera.
Inter, podobne ako predtým v Dubnici, produkoval vcelku sympatický behavý futbal, s častým menením miest a niektorými pozoruhodnými individuálnymi kúskami (Angelovič).
V prípade omladeného tímu žlto-čiernych jednoducho platil zákon „zakliatej bránky“, ktorý vo futbale niekedy nemáva racionálne jadro. V dlhšom časovom horizonte však určite Božie mlyny namelú úrodu aj s úrokmi. Peczeho kolektív, no predovšetkým jeho funkcionári, by však nemali zísť z cesty, na ktorú odvážne vyšprintovali. Aj v riedkom, no o to zasvätenejšom hľadisku bolo cítiť, že mu je sympatickejšie hľadanie perspektívnej tváre Interu s progresívnym štýlom ako naháňanie povinných bodov vo vystresovaných časoch, keď všetko zachraňoval strelec Németh a v ostatných okolo neho pomaly vyhasínala ochota i schopnosti odlepiť sa od upracovanej betonáže.
Karol Pecze, hoci smutným hlasom, všetky súvislosti dozaista presne chápe, čo bolo cítiť aj z kultúry jeho koučingu. Dve hrubé chyby by mnohých jeho expresívnejších kolegov možno priviedli k hysterickým reakciám, Pecze sa však viac zameral na upokojenie a povzbudenie predovšetkým tých hráčov, ktorým sa na kopačky lepia prvé skúsenosti s najvyššou súťažou a občas aj smola. Žiadny krik, tréner vycítil, že v momentoch, keď sa lopta odrážala od žrdí von, bola vhodnejšia otcovská trpezlivosť.
Teórie o trpezlivosti bývajú v našich pomeroch často sprofanované ako hra na výhovorky. Inter však vierohodne láka predstavou, že nebude hrať iba typický slovenský futbal.
VOJTECH JURKOVIČ