Divadelníci sú ako deti. Najviac zo všetkého sa tešia na prázdniny. A kto by im to po sezóne strávenej v zaprášených čiernych dierach aj zazlieval. V uplynulom divadelnom roku 2001/2002 si radosť z poslednej klaňačky viaceré divadlá dlho odopierali, premiéry sa konali ešte aj v posledných júnových týždňoch.
Na Novej scéne v Bratislave sa hralo dokonca až do 15. júla. Snaha odvolať diváka od plážových hier bola úspešná v závislosti od ponuky predstavenia. Klietka bláznov sa rušiť nemusela, aj v horúcom lete je, zdá sa, bláznov dosť.
Nuž a aké bolo vysvedčenie? Matematika v zásade ušla: takmer 140 premiér, ku ktorým môžeme ešte pripočítať štrnásť pripravených študentmi Vysokej školy múzických umení. Z celkového počtu bolo päť opier (ak nerátam pokusy o súčasnú operu), štyri operety, tri baletné produkcie, viac ako dve desiatky pre deti, desiatka produkcií tanečného pohybového divadla. Žáner muzikálov je menej častý, ale divácky veľmi navštevovaný, najpočetnejším žánrom stále zostáva činohra.
Nové priestory
V tejto sezóne bol sprístupnený kvalitne zrekonštruovaný nový priestor pre Divadlo Astorka Korzo ‘90 v budove ministerstva kultúry. Po ôsmich rokoch boli ukončené aj práce na renovácii Historickej budovy prešovského Divadla Jonáša Záborského. Koncom roka odštartovalo svoju prevádzku aj Štúdio 12 Divadelného ústavu v Bratislave poskytujúce šancu pre alternatívne, študentské či hosťujúce projekty. Do adekvátnejších, ale charakterom podobných štúdiových priestorov sa presťahovalo aj bratislavské divadlo GUnaGU. Uprázdnený Klub Čierny havran umožnil vznik Mestskému divadlu Bratislava. S rekonštrukciami sa začalo v Martine či v Trnave. Ani uplynulá sezóna nám však nepriniesla toľko očakávané i zatracované otvorenie novej budovy Slovenského národného divadla.
Písanie nám v tomto divadelnom roku veľmi nešlo. Ak nerátame dramatizácie či rôzne úpravy známych príbehov a rozprávok, potom česť pôvodnej drámy v prvom uvedení zachraňoval len Feldekov Horor v horárni na Malej scéne SND, tri projekty divadla GUnaGU, jedna kolektívna improvizácia divadla Stoka a združenia BELTS, jedna kompozícia Združenia pre súčasnú operu, dva texty Stanislava Štepku či texty Karola Horáka premiérované v Divadle Alexandra Duchnoviča. Z rozhlasovej hry Interview Petra Gregora vznikol zaujímavý projekt v bratislavskom Divadle a.ha. Nových tém sa dotkol aj netradične komponovaný projekt Šamanky v banskobystrickom Bábkovom divadle na Rázcestí. O cenu za najlepší text piesní by sa mohol uchádzať Ján Štrasser za svoj príspevok k muzikálu Klietka bláznov. Pôvodná tvorba si však rozhodne prišla na svoje v libretách tanečných projektov, ba dokonca aj v pokusoch o súčasnú operu.
Prelomenie tabu menom Koltés
Čítanie nových zahraničných textov nám išlo už prinajmenšom na chválitebnú. V tejto sezóne sa na scénu našich divadiel dostali viaceré zaujímavé preklady. K najvýznamnejším dramaturgickým počinom patrí istotne prelomenie tabu zvaného Bernard-Marie Koltés, a to realizáciou hneď jeho dvoch hier Roberto Zucco a Boj černocha so psami v réžii Romana Poláka. S oveľa spontánnejším ohlasom divákov sa však stretlo prvé uvedenie komunikatívnejšej hry Bližšie od teba britského autora Patricka Marbera. Svojím spôsobom dramaturgickým objavom sú u nás málo hrané Shakespearove komédie Antonius a Kleopatra v novom preklade Ľubomíra Feldeka a Mnoho kriku pre nič, či revival Dusíkovej Modrej ruže. Posledné dva spomínané tituly sú uvedené v Štátnom divadle Košice. Solídnym prínosom do dramaturgie sú určite aj Grumbergove Krajčírky či Portugália Zoltána Egressyho inscenované na scénach SND. Prvýkrát sa na Slovensku hrali aj Mayenburgovi Paraziti či Meno Jona Fosseho.
Jednotku z kreslenia by určite mali dostať Vladimír Čáp za Majstrovskú lekciu Marie Callas, či scénu k produkcii Bližšie od teba, Ľudmila Várossová za Klietku bláznov či Baladu o zlodejovi koní, Peter Janků za Čarostrelca uvedeného v Štátnej opere v Banskej Bystrici, Marija Havran za košické uvedenie Mnoho kriku pre nič, Alexandra Grusková za decentné Krajčírky a viacerí ďalší.
Jednotka pre Bednárika
Ak nehodnotím operné predstavenia, poriadne náročnú hodinu zameranú na chápanie spevu má za sebou Emília Vášáryová. V speve vynikali i Csongor Kassai, Ján Gallovič a mnohí ďalší, čo sa podieľali na muzikáloch Grék Zorba, Klietka bláznov či Balada o zlodejovi koní. Nepovinné hodiny tanca zvládali obdivuhodne i seniori.
Prínosom sezóny boli nesporne aj laboratórne pokusy nezávislých skupín, či sa už odohrávali v rámci projektov Let‘s go do Štúdia L+S, Tanec v Aréne alebo v Štúdiu 12.
Vyznamenanie pre najaktívnejšieho žiaka si môže tentoraz asi odniesť Jozef Bednárik s troma výraznými, veľmi náročnými a navyše aj divácky úspešnými projektmi Grék Zorba, Majstrovská lekcia Marie Callas i Klietka bláznov.
Hodiny klasického vzdelania dopadli pomerne nevzrušivo, či už išlo o Sofoklovho Oidipa, alebo Moliérovho Dona Juana.
Hodinu náboženstva pojednal Roman Polák ako kombináciu mierne frivolnej komédie s pokusom o súčasnú moralitu v rámci zaujímavej a herecky výborne zvládnutej adaptácie Moliéra Striptíz Tartuffe.
Dobrovoľne našu školu divadlom opustil Milan Sládek, ktorý ukončil svoje pôsobenie v divadle Aréna. Z divadelných lavíc navždy odišli Gustáv Valach i Zora Kolínska. Triedni učitelia sa menili v prešovskom DJZ, v DAB Nitra i na Novej scéne.
Čo sa týka správania, viaceré „mediálne škandály“ sa najviac dotkli Novej scény či divadla Aréna. Miniškandáliky, ktoré k divadlu neodmysliteľne patria, v podobe kontroverznejších reakcií kritikov, vyviedli mladí režiséri sediaci nateraz v poslednej lavici - Patrik Lančarič s Hororom v horárni či József Czajlik s Maškarádou v DAB Nitra. Dokonca aj školské výlety boli, hoci len také klasické, do Prahy, Brna, Hradca Králového, Zlína, Českého Těšína, Budapešti. Do Avignonu, Edinburgu je stále ďaleko. A koncoročná známka? Výborné, chválitebné, dobré? Dôležité je, že sme neprepadli.
