Keď som v kníhkupectve narazila na knihu o Svetlane Nálepkovej, zaujala ma najmä svojou hrúbkou. Čo sa už dá toľko popísať o pomerne mladej herečke, ktorá zase až takú hviezdnu kariéru za sebou nemá? Že autorkou bola herečkina sestra Táňa, moju nedôveru iba zvýšilo. Knihu som si kúpila viac-menej zo zvedavosti, pripravená čítať ďalší zo slaboduchých memoárov, ktorých sa vyrojili stovky a spája ich povrchnosť zo strany spovedaných a neprofesionalita zo strany autorov. Nezastieram, čítať som začala predpojatá. Ale na prekvapenie, zrazu bolo o čom. Herečka až s odzbrojujúcou úprimnosťou rozpráva o rodine, práci, vzťahoch. O svojráznej ruskej babke, o kozáckych predkoch, o otcovi, presvedčenom komunistovi a v čase totality dôstojníkovi na ministerstve národnej obrany. Vzorom mu bol padlý brat, socializmom zbožšťovaný kapitán Ján Nálepka. Nikdy sa nezmieril s tým, že dcéry si nevzali dôstojníkov socialistickej armády, naopak, Svetlanu sobášila „reakcionárka“ Moučková, niekdajšia televízna hlásateľka, ktorá sa v 68. postavila proti „bratskej pomoci“. Rovnako otvorene ako o ideologickom „masle na hlave“ sa píše aj o privátnych „maslách“ v rodine, vo vzťahoch i v herectve. Nie je to však znôška pavlačových klebiet, ani glorifikácia hlavnej hrdinky. Je to zásluha najmä literárnej zručnosti autorky textu. Na internete som si našla, že autorka knihy Táňa Nálepková je vyštudovaná etnografka a historička, živila sa ako múzejníčka, galeristka, pedagogička i výtvarníčka a v štyridsiatich piatich rokoch sa vrhla na literatúru. Debutovala knihou Scenár provinčného príbehu, za ktorú hneď dostala literárnu cenu Knižného klubu, a dnes dopisuje už svoju ôsmu knihu. Zaujalo ma to, tak som ju vyhľadala.
Na stretnutie prišiel presný opak známejšej sestry. Prísne pôsobiaca tmavovlasá žena, vzbudzujúca rešpekt. Hneď bolo jasné, že je zvyknutá pomenúvať veci pravým menom, vládne suchým humorom a sebairóniou. A po chvíli, že je aj citlivá a vášnivá. A trochu neistá. No presne vie, čo chce. A že tá vážna pani má rovnako kúzelný úsmev a iskru v očiach ako zlatovlasá herečka. Jednoducho, zaujímavá žena.
Prečo ste sa rozhodli napísať knihu o sestre? V našich pomeroch rodinné podniky vzbudzujú skôr nedôveru.
Bola to súhra náhod. Najprv som chcela napísať príbeh našej rodiny, pretože je naozaj zaujímavý. Oslovila som mamu, aby mi pomohla, lebo je historička. Lenže ona má voči rodinnej histórii bloky, nechce sa v nej rýpať. Odpovedala mi – v žiadnom prípade. O mojom pláne sa však dozvedela Svetlana a hneď mi zavolala, že by som mohla napísať jej životopis. A keď prišla oficiálna ponuka z nakladateľstva, sadla som si a začala písať.
Zároveň so sestrinými memoármi vám vyšla aj novela Scenár provinčného príbehu. Prečo ste debutovali až ako štyridsaťpäťročná? Skôr ste v sebe umelecké sklony neodhalili?
Naši rodičia nás so Svetlanou vnímali a vychovávali rozdielne. Voči mne boli direktívni. Bola som dobré dieťa, zvyknuté poslúchať na slovo, o budúcnosti so mnou teda nediskutovali. Mama zo mňa chcela mať seriózneho vedca, nevycítila, že by som aj ja mohla robiť niečo do kumštu. Tak som sa podriadila, lebo keby som sa chcela vychýliť z direktívnej línie, akoby som ani nebola ich. Rozísť sa s maminými predstavami som dokázala pomerne neskoro, okolo štyridsiatky. Až vtedy som prestala počúvať dobre mienené rady a povedala si, koniec, idem vlastnou cestou! Priniesla mi síce mnoho ťažkostí, lebo som sa vyradila z normálu, ale odvaha žiť si svoj život mi priniesla obrovskú slobodu.
Prečo sestra podobné problémy nemala?
U druhého dieťaťa sa to obyčajne s prísnosťou trochu vzdá. Navyše, Svetlana bola už ako dieťatko roztomilá, taký ten blonďavý anjelik, vlásky ako prstienky. Bola ďaleko prijateľnejšia než ja. Mňa rodičia viedli k tomu, aby som sa len učila, ležala v knihách, kým ona smela absolútne všetko. To, čo ona, by som si ja v živote nedovolila, ale ona to robila suverénne, ani sa nikoho nepýtala. Išla a žila si svoj život.
Neboli nerovnakým metrom pošramotené sesterské vzťahy?
Žiarlila som na ňu, chápala to ako nespravodlivosť, bola som zatrpknutá a občas jej i vlepila. Ale zase si myslím, že jej to prospelo. (smiech)
Ako sa rodila vaša spoločná kniha?
Celú jeseň a zimu som k Svetlane prichádzala vždy okolo desiatej – vtedy práve vyliezala z postele a raňajkovala – a mučila ju otázkami. Povedala mi o sebe množstvo vecí, ktoré som nevedela, lebo už dávno sme si každá žili vlastný život. Mnohé zapadalo do obrazu, čo som o nej mala, ale trebárs ma prekvapilo, že hoci navonok pôsobí ako tvrdý človek, trošku divoký, pri spomienkach vždy plakala. Niektoré situácie ju rozplakávali, že ani nemohla hovoriť. Hoci vystupuje neohrozene, je veľmi citlivá. A výborná rozprávačka, bez ostychu, priama. Knihu som jej priniesla ukázať až ako hotové dielo, do obsahu ani stavby nemohla hovoriť, neovplyvnila, kde vyznie kladne a kde ako darebák.
Ľudia si zväčšia potrpia na to, aby sme ich vnímali v čo najlepšom svetle. Ani ex post nemala snahu o cenzúru, nezľakla sa napísaného?
Našťastie, nie je samoľúba. Až ma prekvapilo, ako prijala aj pasáže, kde ju nelíčim práve lichotivo. Ani jedna sa – na rozdiel od otca a v podstate i mamy – nehanbíme hovoriť. Otec bol z knihy šokovaný, odvtedy sa so mnou nerozpráva. Ani keď som ju písala, mi nič nechcel povedať, všetko bolo tajné, ako v armáde, kde celý život pracoval. Generácia našich rodičov bola naučená stále niečo predstierať, aby sa zaradila, nevyčnievala. Pre nich je naša otvorenosť šokujúca. Ale je lepšie pretvarovať sa a nasilu sa chichotať, než si priznať – som úplne na dne a vôbec neviem, ako z toho. Keď nepoviete to najvnútornejšie, čo vás naozaj trápi, potom písanie nemá cenu.
Vôbec vás nemrzí, že ste si pokazili vzťahy?
Mne moje knihy skôr pomohli. Keď som začala písať, Svetlana už mala za sebou úspešnú kariéru a ja som sa len potácala v problémoch, z ktorých som nedokázala vybŕdnuť. Nechytila som sa partnersky, robila prácu, ktorá ma nebavila, mala depresie. Jednoducho, problémový jedinec. Doma si klopali na čelo – naša Táňa, to je blázon, to nemôže dobre dopadnúť. Svetlana bola slnkom a ja balvanom, s ktorým nedokázali pohnúť, nevedeli, ako mi pomôcť. Knihy mi teda, až na otca, pomohli v lepšom pochopení rodinou. Lebo aj mame sa páčia, hoci na ňu som tiež dosť tvrdá.
Dnes máte za sebou osem rukopisov, či už vydaných alebo u vydavateľa. Na to, že písať ste začali iba pred piatimi rokmi, je to dosť.
Ešte v osemdesiatom deviatom, než sa všetko pretrhlo, som sa potácala v manželskej kríze. Ako ventil zo stresu som si začala robiť poznámky. Zdalo sa mi škoda nezachytiť pocity, situácie. Z nich však vzniká kniha až teraz. Rozviedla som sa a život priniesol iné zážitky, situácie, drámy. Zamilovala som sa do nemeckého maliara. Z jeho strany to nebolo nič hlboké, ale ja som vzbĺkla a začala písať listy. Vycítil, že okrem vášnivého zápalu je tam aj niečo navyše a poradil mi, aby som ich vydala. Súhlasila som, no keď mi listy poslal späť, cestou sa stratili. Našťastie, z niektorých som mala koncepty, nejako som to dala dohromady a vyšla kniha Milovať po česky, príbehy českých žien a ich zahraničných milencov. Medzitým som začala písať aj Scenár provinčného príbehu. Pôvodne skutočne ako scenár, hoci som nemala predstavu, ako sa taký scenár píše. Neumelý text som odniesla známej scenáristke. Vraví mi, je to dobré, ale takto sa to nerobí, musíš začať filmovou poviedkou. Tak som to spravila, a to je tá kniha.
A čo zamýšľaný scenár?
K nemu som sa už nedostala. Ponúkla som námet do televízie, kde mi povedali, že podobných vecí majú mnoho, no nie sú peniaze na výrobu. Tak som sklapla, išla domov a začala písať zasa niečo iné.
Kde rozvedená matka dvoch detí berie na literatúru čas?
Do roku 1997 som bola výtvarníčkou v škodováckom múzeu v Mladej Boleslavi. Mala som dobré postavenie, ale dostala som sa do vnútorného rozporu s filozofiou podniku, a tak som odišla. Zostala som bez koruny, na krku dve študujúce deti. Vravela som si, bože môj, čo si počnem? Ale potom som si uvedomila, že konečne si budem môcť sadnúť a začať písať. Na tento okamžik som predsa čakala celý život, tak čo si sťažujem? Zrátala som si financie a zistila, že zhruba rok vydržím nechodiť do práce. Lenže, naraz bolo z toho päť rokov. Začala som písať o ôsmej ráno a písala aj dvanásť hodín. Doma bola potom už hrozná bieda, nemala som ani len poriadne topánky a deti mi vraveli, mami, veď my potrebujeme na autobus, raňajkovať. Uvedomila som si, nič sa nedá robiť, musíš do práce! Samozrejme, že teraz sa nemôžem sústrediť ako predtým, lebo pracovné problémy si v hlave nosím aj domov, ale už ich neberiem tak vážne ako kedysi. Som staršia a múdrejšia a je mi jedno, keď nemám upratané a navarené. Viem, že písanie je pre mňa to najdôležitejšie.
Čo vzťahy?
S tým, čo nám o mužoch vštepovali mama s babkou, sme skutočne nemohli uspieť. Istý čas nás vychovávali samé, lebo naši sa rozviedli. Potom sa síce zase vzali, ale už dvadsať rokov spolu nehovoria. No a babka zastávala vyslovene protimužské postoje. Svetlana, hoci sa tiež rozviedla, však nemá problémy, tá sa chytí vždy. Je krásna, komunikatívna, po rozchode s druhým manželom si okamžite našla mladšieho priateľa. Ja som po rozvode sedela doma a písala, mojím jediným spoločníkom bol pes. Od prírody mám sklony byť depresívna, no v tom období som prežívala strašné veci. No a keď izolovaná, opustená spisovateľka v depresii vyjde na námestie, samozrejme, že čosi vyžaruje, takže ma nikto ani neoslovoval. Zostala som úplne sama, ale zase, pre literatúru to bolo úžasné prostredie.
Prečo ste sa vlastne rozviedli?
V detstve som vždy chodila na prázdniny do Smižian. Slovenský vidiek ma veľmi ovplyvnil, takže som túžila odísť z Prahy a žiť niekde na statku, medzi ovcami, kozami, pracovať v záhrade. Tak som si vzala zootechnika. Bohužiaľ, ukázalo sa, že je to typický panelákový Pražan, ktorý k prírode nemá absolútne vzťah, a iba ja som tá, čo s nadšením chodí obzerať teliatka. Napokon som sa rozviedla a zostala žiť, keď už nie na dedine, tak aspoň v malom mestečku, v dome s maličkou záhradkou.
Ako je to s láskami dnes?
Keď som začala písať, bola som sociálne deformovaná, zámerne som sa odstrihla od všetkých ľudí, ktorí by ma iba zdržovali, a nechala si iba tých, ktorí mi pomáhali. Tých nebolo veľa. Dnes mám priateľa, ale nemyslím si, že by som bola človekom vhodným pre manželský vzťah. Už viem, že v manželstve človek musí zľaviť, prispôsobiť sa. A to predsa teraz, keď som konečne začala byť slobodná, vôbec neprichádza do úvahy.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
FOTO – ĽUBOŠ PILC
