FOTO – MFDNES
Sú ľudia, čo sa rozprávajú s dušami mŕtvych. Niektorí vidia farebný svet astrálnych tiel. A niektoré miznú, nenávratne, i keď nie celkom bez stopy. Na pár sekúnd ostanú po nich svetielkujúce iskierky, ako keď zhasína ohňostroj. Očití svedkovia o nich hovoria na začiatku filmu Petra Zelenku Rok diabla, ktorý práve vyhral tohtoročný karlovarský Krištáľový glóbus ako prvý český film po siedmich rokoch a len doteraz ho videlo stoštyridsaťtisíc divákov.
Svedkovia astrálnych svetiel vyzerajú dôveryhodne, nasnímaní na spôsob dokumentu. „Samovoľné vybuchovanie“ ich prekvapilo, no nepodliehajú panike. Potom už na javisku stojí senzitívny textár, modla, poloboh, kráľ českého folklóru a tiež liečiteľ životných sklamaní - Jaromír Nohavica. Sprevádza ho Karel Plíhal. V očiach publika je dokonalý, nič to, že práve zabudol slová piesne. Plíhal mu chce pomôcť - odvedie ho do protialkoholickej liečebne.
Tak sa vraj začal rok čudných udalostí - Rok diabla. Rok hudby a spirituality a rok, v ktorom sa hľadá odpoveď na absurdnú otázku novinára, či Nohavica patrí k tým, čo nosia slipy alebo k tým, čo nosia boxerky. Rok, keď sa zdanlivo irelevantné súčasti života prebijú na prvé miesto, a rok, keď muzikanti pred koncertom neskúšajú, ale zapisujú Nohavicovu prednášku o životnej krivke alkoholika a napriek tomu sú ich koncerty zaplnené. A nielen ľuďmi. Je to rok, ktorý by mohol ovládnuť diabol, ale zvíťazí anjel.
Pacienti v liečebni rozprávajú, ako sa cítia, keď pijú. „Pokoj, mier, pohoda, človek leží opitý na zemi a je stredom vesmíru,“ vraví Jarek Nohavica. No Rok diabla ukazuje, že v strede vesmíru sme s ľuďmi, čo sa neboja anjelov alebo aspoň veria tomu, čomu my. Fľaška nestačí.
Mystiku vytvára správna konštelácia, Nohavica, Plíhal, skupina Čechomor spolu s holandským filmárom a vyliečeným alkoholikom Janom, ktorý vo filme točí dokument o Nohavicovi, a s Jazom Colemanom, bývalým spevákom britskej skupiny Killing Joke a dirigentom opery v Sydney. Čechomor ho fascinuje vo výťahu pražského hotela, v ktorom hrá celé dni na husle jeden člen skupiny. Jaz Coleman len tak rýchlo výťah ani Čechomor neopustí.
Vtipné bizarnosti sa hromadia a na samovoľnom výbuchu nazbieranej energie sa konci usmejeme. To, čo na začiatku filmu pôsobí vyšinuto a šokujúco, je ku koncu všednou záležitosťou. Nevysvetliteľné udalosti hojdajú diváka v sieti fantázie ako pri čítaní magického realizmu. Zmätie nás, že Jaromír Nohavica hrá vo filme Jaromíra Nohavicu a Jaz Coleman Jaza Colemana. Ale tým lepšie.
Režisér a scenárista Petr Zelenka pozorne dávkuje anjelov, paranormálne javy, smrť, diablov, zlomové stretnutia, čiernu mágiu a symbolické odkazy. Jeho postavy sú síce privilegované, majú svoje excesy, ale aj obyčajné problémy: majú slabú vôľu, nevedia komunikovať. Hľadajú zmysel života alebo aspoň pocit duševnej harmónie. Nohavicove piesne sú mostom medzi žánrami a filozofickými rovinami. Rok diabla je naozaj pesničkou. Dáva odvahu vnímať veci, ktorým nerozumieme. Je celkom chytľavá, a ani nie gýč.
