zlikvidovala sľubný nástup. Demartini bol nútený odísť do duchovného exilu, no o emigrácii neuvažoval. Ako povedal v rozhovore pre SME, „dôležitá nie je príslušnosť k národu, ideológii či štátu, ale k mysleniu. To je moment, ktorý nás môže spojiť aj v budúcej Európe.“
Biele montérky, v rukách neodmysliteľná fajka, rozvážny hlas koriguje posledné úpravy pri inštalácii. Odvčera sa Hugo Demartini (1931) predstavuje na svojej prvej samostatnej výstave v Bratislave. V Galérii KOMART na Zámočníckej ulici spolupracujúcej s Múzeom Milana Dobeša je sprístupnený výber Demartiniho diel z rokov 1963 - 1974.
Pre všetky zmysly
Osemnásť Demartiniho diel približuje jednu z najvýznamnejších autorových etáp. Sú tu aj kultové veci z rokov 1968-69, keď vznikali povestné akcie, pri ktorých dochádzalo k náhodnej konfrontácii geometrických tvarov a voľnej prírody. Ich súčasťou je aj originálny sochárov príspevok do konštruktivistickej reči - pologule. „Boli sprostredkovateľom sna,“ hovorí. „Ich plocha vlastne vytvárala zrkadlo, ktorým som chcel vtiahnuť diváka do objektu. Vznikala určitá hra a stieral sa odstup medzi ním a tým objektom. Navyše, zrkadlo odrážalo aj prostredie, čím komunikovalo s celým okolím.“
Táto kolekcia sa ocitla v Bratislave aj preto, že sochár sa týchto diel nikdy nechcel zbaviť. Dlho ich mal zabalené v ateliéri a ich súčasná prezentácia vyvolala v Demartinim rôzne pocity. „Po vyše tridsaťročnom odstupe sa už autor stáva divákom. Mám dojem, ako keby tie veci robil už iný autor. Napriek tomu si myslím, že nejde o mŕtve múzeum, ale o živé objekty. Som rád, že bratislavskí diváci mi to potvrdili.“
Diela Huga Demartiniho obstáli v skúške času. Stále sú aktívne, pôsobia na všetky zmysly. „Ich rukopis je rozpoznateľný už na veľkú diaľku. Je to dynamické, v neustálom pohybe,“ hovorí výtvarník Milan Dobeš, ktorý svojho priateľa i umeleckého súputníka do Bratislavy dotiahol.
Emigrácia na vidiek
Zamatový november rehabilitoval aj Demartiniho. Študenti ho presvedčili, aby išiel do konkurzu na pražskú Akadémiu výtvarných umení. „Príliš sa mi do toho nechcelo, ale, bohužiaľ, prijali ma,“ spomína profesor Demartini, ktorý na škole pôsobil aj ako prorektor. Na AVU zostal až do roku 1996.
Medzičasom, ako hovorí, emigroval z pražskej civilizácie a odsťahoval sa do obce Sumrakovo - Studené na Českomoravskej vysočine. Má tam hospodársku usadlosť a obrovský sochársky ateliér. Tvorí unikátne objekty, hoci pracovné tempo musel minulý rok po operácii srdca zmierniť. Stále však patrí k umelcom, ktorých výstavná frekvencia sa časom neznižuje. Jeho diela sú zastúpené v prestížnych zbierkach od Prahy a Brna až po Paríž a Houston. Na nedávno vzniknuté Múzeum Milana Dobeša však nedá dopustiť.
„Je to drahokam európskeho významu, ktorý tunajší ľudia ešte len musia doceniť. Vystavujú tu špičkové mená konštruktivistického umenia, v stálej zbierke vedľa seba visia Francúzi, Taliani, Slováci, Česi, Poliaci. Potvrdzuje to moju myšlienku o dôležitosti spoločného myslenia. Zhodneme sa na ňom, a to je podstatné.“
ĽUDO PETRÁNSKY
