V súvislosti s literárnou reflexiou prvej svetovej vojny sú doteraz najfrekventovanejšími menami svetového písomníctva Arnold Zweig, Ludwig Renn, Henri Barbusse, Roland Dorgeles a najmä Erich Maria Remarque. Dodatočne sa už na tom sotvačo zmení, no v hlbinách literárnej histórie sa zavše skrývajú prekvapenia, ktoré znamenajú doplnok klasického obrazu, aký sa vytvoril dlhoročnou fixáciou určitých diel a autorov. K nim patrí aj Ernst Jünger, spisovateľ a esejista, dlho prijímaný hlavne v nemeckej verejnosti dosť protikladne a donedávna označovaný za „militantne konzervatívneho prozaika“ a elitára, hoci jednoznačne patrí k špičkám nemeckého písomníctva. Vzbudil pozornosť svojou dlhovekosťou (1895 – 1998), no nedostal sa do prekladového repertoáru ani na Slovensku. Z jeho rozsiahleho diela vlani vyšiel len román Na mramorových útesoch a teraz novela Sturm (Albert Marenčin, PT Bratislava 2002, preložil Adam Bžoch).
Napriek tomu, že Jüngerova novela je nazvaná podľa mena hlavnej postavy, poručíka Sturma, čo v preklade znamená útok, nejde v nej o nijaké bojové akcie a fakticky nemá ani dej; odohráva sa síce na fronte, no v čase zákopovej vojny, teda relatívneho pokoja, a autor len vykresľuje psychickú situáciu troch veliteľov čiat, ktorí sú nútení byť pohromade. Je to maliar Hugershoff, právnik Döhring a najmladší Sturm, dobrovoľník, študent zoológie a začínajúci spisovateľ.
Títo traja vedú vonkoncom nevojenské rozhovory, lebo sú to svojím spôsobom intelektuáli, „sčítaní rozháraným spôsobom, typickým pre nemeckú literárnu mládež“, skôr estéti než bojovníci. Najprekreslenejšia je postava Sturma, evidentne autobiografická, v ktorej sa spája jemnosť s bezohľadnosťou, odsudzovanie vojny s jej odôvodňovaním, zmysel pre krásu s cynizmom. Vnútorných antagonizmov je v ňom veľa a sám si ich uvedomuje práve ako produkt vojny. Zastrelí napríklad anglickú stráž, hoci nie v sebaobrane, necíti najmenšiu ľútosť nad samovraždou vojaka, ktorý chce takto paradoxne uniknúť smrti. Jünger túto postavu ešte komplikuje tým, že píše aj na fronte a potom na požiadanie druhov zo svojich próz aj číta: i v čítaných ukážkach však poznávame Sturma a cez neho zasa Jüngera.
V tejto mnohovrstevnej výstavbe textu sa Jünger dotýka existenciálnych problémov života, rozmýšľa o vývine ľudského rodu takisto ako o vývine prírody, rozvíja svoje predstavy o láske a sexualite. A predovšetkým dochádza k nihilistickému poznaniu, že „skúsenosť znamenala sklamanie a život ako suma skúseností bol sklamaním najväčším“.
Jüngerova kniha bez príbehu sa končí smrťou hlavnej postavy a až v závere preruší Sturmovo čítanie vlastnej prózy krutá realita vojny, ktorej sa pri písaní vyhýbal. Toto dielo sa vyníma z radu Jüngerových kníh, kde bol témou práve jeho zážitok z vojny a v ktorých sa objavili jeho nacionalistické postoje – napríklad V oceľových búrkach z roku 1920. Novela Sturm v koncentrovanej forme obsahuje už väčšinu umeleckých kvalít, ktorými sa vyznačovalo celé ďalšie dielo tohto spisovateľa.
