e nevydarené. So sestrou a pražským švagrom incenáciu rozoberali a popíjali až do rána. Ráno nevládal dýchať. Vtedy zhasol poslednú cigaretu. Rodák z Popradu, narodený v znamení Škorpióna. Občas preto dobiedza. Herec Ján Gallovič.
V poslednej predprázdninovej premiére hry T. Wiliamsa Mačka na horúcej plechovej streche stvárňujete melancholicky alkoholického Bricka. V čom je vám Brick vzdialený a v čom blízky ako muž, manžel alebo ako priateľ, ktorý má výčitky svedomia?
Zaoberal som sa tým posledné dva mesiace takmer každý deň. Aj preto, lebo je to úloha v opare alkoholu, s ktorým sa veľmi nepriatelím. Cukalo ma, či si napriek tomu v postave nájdem vlastnú pravdu. Nakoniec som zistil, že alkohol nie je podstatný. Je len demonštráciou vnútorného protestu, toho, že stratil chuť žiť. Vtedy každý herec hľadá asociácie, negatívne aj pozitívne pocity v živote, ktoré vôbec nemusia súvisieť so špeciálnou "alkoholovou" úlohou, aj keď sa vo výsledku takto javia. A v tom je čaro herectva.
Zuzka Kocúriková sa tiež neveľmi kamaráti s alkoholom. Pred Portugáliou sa išla inšpirovať do Račianskej viechy. Ako ste sa inšpirovali vy?
(Smiech.) Myslím si, že na Slovensku sa netreba chodiť inšpirovať priamo do krčmy. Alkoholizmus je náš neduh, ktorý trošku kvitne a niečo s tým treba robiť. Mne alkohol berie silu, koncentráciu, teda to, čo potrebujem. V danej chvíli ide o príjemné uvoľnenie, no vždy rozmýšľam dopredu a viem, čo ma čaká na druhý deň. Nerád bývam indisponovaný. Nestojí mi to za tú hanbu. Nerád sa ukazujem v takej trošku oklieštenej podobe.
Myslíte si, že je možné, aby priateľstvo medzi mužmi zmohutnelo do tej miery, že sa z neho stane láska?
Všetko je možné. Touto témou som sa zaoberal v Klietke bláznov. Čo sa lásky týka, sú rôzne hranice. Respektíve, nie sú žiadne. Mnoho vecí možno vysvetliť ako priateľstvo. Kde je hranica lásky medzi mužom a ženou, kde sa mení na formálny vzťah, na pokrytectvo, na dobrovoľné organizačné spojenie, ktoré sa volá rodina či bunka? Je úžasné, ak láska funguje celý život. Niekedy však ľudia môžu žiť v zdanlivo neprirodzenom spojení a pritom vonkoncom nemusí ísť o sex, úchylku alebo anomáliu, ale o normálne, úprimné spojenie. Ak to niekto volá láska, prosím. V Klietke ide o absolútnu lásku.
S režisérom Jozefom Bednárikom ste si rozumeli už v Nitre. Čo sa vám páči na jeho poetike?
Beďo má niekoľko silných vlastností. Sám osebe je fenomén. Volám ho atómová elektráreň, pretože nemá dno energie. Veľmi rýchlo pomenúva veci a je jeden z mála ľudí svojho rangu, ktorý nepracuje v inotajoch. Možno jeho vkus niekomu prekáža, pretože je v istých veciach čierno-biely, lineárny. Aj preto je viac vysadený na operu, muzikál, kde sa pracuje s hudobnými témami, asociáciami, ktoré sú priezračnejšie ako intelektuálny, ťažký svet. Jeho videnie ma oslovuje, dokážem sa mu odovzdať a naladiť sa na jeho prekvenciu úprimnosti a odovzdanosti.
V muzikále Klietka bláznov opäť pod taktovkou Jozefa Bednárika hráte s Csongorom Kassaiom homosexuálny pár, ktorý spolu vychováva syna. Aký je váš názor na homosexuálne partnerstvá?
Pri uvedení tohto muzikálu sme si boli všetci vedomí, že sa rozpúta spoločenská diskusia. Nakoniec, v ostatnom čase žije celá Európa v tomto duchu. Trošku sa to vyťahuje na svetlo. Úlohu som prijal preto, aby som mohol vypovedať o tolerancii. Tým, že je v Klietke načrtnutý háklivý problém, obhajujem ho.
Sám ste však otcom rodiny...
Však práve. Mám dcéru, ktorá je v citlivom dievčenskom veku. (Alexandra má 13 rokov - pozn. aut.) Bol by som šťastný, keby si našla partnera opačného pohlavia a raz v dospelosti s ním založila klasickú rodinu. Takú, v akej som aj ja vyrástol. Svet však existuje taký, aký je, a preto ho treba akceptovať. Ak sa niekto narodí opačne geneticky nakódovaný, odstrelíme ho ako menejcenného? Veď je to hlúposť. Tolerancia nás môže len obohatiť.
Videla vás v tejto úlohe vaša dcéra?
Nechcela ma vidieť, povedala, že ju to nezaujíma. Naposledy sa bola pozrieť na Tančiareň a na Alicu.
A čo na to hovorí vaša manželka?
Vždy chce vidieť všetko, čo robím, a povie mi svoj názor. Klietka bláznov sa jej veľmi páčila. Akceptovala môj prístup, úprimnosť, hoci niektorí kolegovia majú aj iné názory...
Máte široký repertoár. Existuje v rámci divadelných inscenácií niečo, čo vám osobitne prirástlo k srdcu?
Veľmi dobre som sa cítil v nitrianskej incenácii Fidlikant na streche. Alternoval som sa s Marcelom Ochránkom. Hrali sme to tri roky. Mal by som možno chváliť svoju materskú scénu, ale hudba je niečo, čo ma okrem iných vecí v rámci mojej profesie veľmi napĺňa. Fidlikant bola zvláštne posvätená incenácia, ktorá mala okolo 140 repríz. A ak hovoríme o rodine a láske, v tomto muzikáli je táto životná filozofia ako na dlani. Hoci bola moja úloha maličká, stál som za scénou a počúval Maroša Slováka, Milanka Kišša a iných kolegov. Dávalo mi to zmysel, motivovalo ma to. Človek sa ráno zobudí, môže mať zlú náladu alebo skepsu a zrazu zistí, že čosi funguje, niekto je za vami a treba mu dať štartovací impulz. V tomto predstavení je všetko zhutnené.
V Palárikovom Inkognite vyžadoval režisér Haspra od hercov takmer športové výkony. Vtedy ste sa vyjadrili, že v štyridsiatke to už nie je také jednoduché. Čo robíte pre svoju kondíciu?
(Smiech.) Momentálne nič. Som prívrženec ľahkého cvičenia. Sporadicky sa venujem Tibeťanom, ale vždy to súvisí s prácou. Herec potrebuje mať kondíciu, formu. Tibeťania ho dostávajú do absolútnej pohody. Keď však hrám Bricka, potrebujem sa vnútorne absolútne rozpadnúť, a to mi Tibeťan kradne. S cvičeniami som po dvoch rokoch skončil. Aj keď mi pomáhali aj pri speve, dýchaní. Zmietam sa totiž v schizofrénii žánrov. Raz spievať dvojčiarkové áčko a vzápätí byť pocitovo v štvrtom podpalubí, je akoby človek klopal na dvere blázninca.
Študovali ste aj spev?
Vždy som spieval v nejakom speváckom zbore a vždy niečo robil s muzikou. Keď som prišiel do Nitrianskeho divadla, zistili, že vokálne som dosť zrelý. Dostal som preto aj spevácke príležitosti. Spievanie ma lákalo, provokovalo, kdesi vo vnútri to vo mne stále spievalo a spieva. Iba tomu treba dať priestor a pustiť to z uzdy. Pre mňa je spievanie potešenie.
Zmenili sa s pribúdajúcimi rokmi vaše životné návyky?
Myslím, že nie. Pani režisérka Mrlianová sa ma včera v dabingu spýtala, čo mi je, keď som taký chudý. Nič mi nie je. Od vysokej školy som stále rovnaký, nefotrovatiem. Všetko vyskáčem.
Hoci hráte v mnohých muzikáloch, ste aj charakterový herec. Dokonale sa to prejavilo v Kohoutovom Úbohom vrahovi. Takéto striedanie žánrov však vo svete nie je zvyčajné...
V mojom prípade je to asi nespokojnosť. Keď "iba" spievam, to druhé mi chýba. Potrebujem sa na chvíľočku odpútať. Možno samovražedne, veď dobrý barytón, keď spieva operu, nespieva po nociach v barovej kapele. No ja sa vrhám z jedného extrému do druhého a občas tomu ani sám nerozumiem. Dostavuje sa však vnútorné upokojenie. Nebijem deti, nerozbíjam taniere a spaľujem si adrenalín.
V komédii Alda de Benedettiho Dva tucty ruží hráte so Zuzkou Tlučkovou manželov. Je to hra o tom, že ženy chcú byť klamané a sú ochotné zamilovať do hocikoho, ak im pošte tucet ruží. Podľa vás to zodpovedá reálu?
Určite áno. (Smiech.) Každý chce byť trošku klamaný.
Vy ste na tom ako s posielaním kvetov?
Svojej žene som do divadla, kým tam pôsobila, posielal kvety. Moja kytička vždy bola nič popri ostatných kytičiskách. Drahších, hodnotnejších a bohatších kyticiach od jej priaznivcov. Napríklad, raz dostala domov dve kytice, v jednej bolo štyridsať, v druhej šesťdesiat ruží. Aj sme ich sušili, odkladali lupienky, ale nikdy som sa nedopátral, kto bol odosielateľ. Ja som to teda celkom iste nebol.
Čo rád darúvate?
Musím byť úprimný, skôr ma obdarúva moja polovička, či už pánskou kozmetikou alebo vhodným oblečením. Má absolútne presné oko. Ak darujem niečo ja, tak nejakú drobnosť od pouličných šperkárov. Viete, že najkrajšie liate cínové srdcia nájdete na Karlovom moste v Prahe?
Aké vlastnosti musí mať hercova manželka, aby to doma šlapalo?
Musí poznať zákulisie hercovej práce, mať empatiu, pochopenie. Musí mať prečítaný spôsob myslenia partnera. Ďaleko posunúť hranicu tolerancie. Samozrejme, ak ide o pozitívne veci, čiže o tvorbu. Ak sú na programe bohémske úlety, hranicu treba posúvať iným smerom. V mojom prípade to nehrozí. Neviem, možno s pribúdajúcim vekom aj mne strelí v palici.
Hovoríte, že nie ste bohém?
Čo je to bohém?
Milovník života.
Ja si tento pojem vykladám tak, že ide o človeka, ktorý zbytočne exhibuje. Pripisuje istým veciam hodnoty, ktoré nemajú. Bohém som možno v tom, že na predstavení zo seba všetko vydám a po ňom vyjdem z divadla ako vykradnutá švajčiarska banka. Dnes nemáme ani klub, ani krčmu, ani priestor, kde by herci žili ako kedysi. Každý z nás zahrá, stiahne rolety a ide domov.
Prečo to tak je?
Ách. Taký je svet. Tvrdá doba a v nej ukazujeme zo seba veľa. Aby sme neboli veľmi zraniteľní, treba sa rýchlo uzavrieť do ulity. Existujú však mnohé zaujímavé priateľstvá a prepojenia, tvorivé tímy, ktoré vydržia komunikovať aj mimo divadla. Tiež mám zopár kolegov, voči ktorým som otvorenejší.
Ste úspešným dabingovým hercom. Za Mitcha v Baywatchi ste získali Zlatú slučku. Na čom pracujete momentálne?
Posledný polrok som do dabingu veľmi nechodil. Keď robím muzikál, tak sa to ani nedá. Hlas dostáva zabrať a ja potom nemám kapacitu ešte "pražiť" do mikrofónu. Občas cez strieľačky treba revať, inokedy ševeliť do mikrofónu a nik netuší dopredu, čo ho čaká. Priebežne robím zaujímavý seriál Západné krídlo, ktorý vysiela Markíza.
Všeobecne sa tvrdí, že momentálne je slovenský dabing lepší ako český. Je to dojem alebo realita?
Dnes sa dabingu profesionálne venuje skupina hercov, ktorá robí len toto. To, že sa dostali na úroveň českého dabingu znamená, že to robia dobre, a to je v rámci zodpovednosti za profesiu a za seba pozitívny krok dopredu.
Aké bývajú hercove letá?
Kedy ako. Toto leto znova vypadnem z Bratislavy. Keďže som z Popradu a teda troška Tatranec, urobím si zopár túr. Tatry sú pre mňa rozprávková krajina, kde je ticho, pokoj, harmónia. V Poprade mám rodičov, pôjdem ich pozrieť, pomôcť im v záhrade, povzbudiť ich.
Autor: Barbora Laucká/ Foto: Peter Leginský
