Nemecké jednotky postupovali cez Don k Volge. FOTO - ARCHÍV
Jar 1942 priniesla nemeckým vojskám na východnom fronte novú nádej. Sovieti nedokázali využiť svoje víťazstvo v päťdesiatstupňových mrazoch pod Moskvou a dovolili nepriateľovi takmer celý zvyšok roka útočiť. Nemci opäť obsadili obrovské územia a v lete sa blížili k mestu, ktoré nieslo meno samotného sovietskeho vodcu Stalina. Sedemnásteho júla pred šesťdesiatimi rokmi sa začali boje na vzdialených prístupoch k Stalingradu. Bitka o mesto trvala viac ako pol roka.
Na zimnú porážku mohli Nemci zabudnúť rýchlo. V marci pri Charkove zastavili nepremyslenú sovietsku ofenzívu, ktorá stála Sovietov takmer všetky ťažko zhromažďované tankové zálohy. Aj keď továrne presťahované za Ural už začali dodávať novú techniku a množstvo tankov prichádzalo aj od spojencov, na ďalší masový útok v sovietskom štýle to nestačilo.
Nemci teda začali doháňať „resty“ z roku 1941, keď sa im na obrovskom fronte nepodarilo dosiahnuť vlastne ani jeden zo smelých cieľov, ktoré si vytýčili. Velitelia predpokladali, že všetky sily vrhnú opäť proti Moskve. Hitler sa ale sovietskeho hlavného mesta po porážke bál ešte viac ako na začiatku vojny. Tak, ako sa na jeseň 1941 hnal namiesto rozhodujúceho útoku na centrum ruského impéria za ukrajinskou pšenicou, tak teraz túžil získať kaukazskú ropu.
V roku 1942 sa preto Nemci zamerali len na južný úsek frontu - dobyli polostrov Krym a na ňom najväčšiu pevnosť na svete Sevastopoľ a podľa plánu sa chystali zničiť sovietske vojská na západnom brehu rieky Don. Tá tečie vo veľkom oblúku a v najvýchodnejšom bode je od „matičky“ Volgy, na ktorej leží Stalingrad, vzdialená len asi sedemdesiat kilometrov.
Sovieti sa ale za necelý rok vojny mnohému naučili. Generálom sa podarilo presvedčiť Stalina, že nie je rozumné brániť každý meter zeme a začali takticky ustupovať - strácali územie, ale nie vojakov. Organizáciu ústupu nemali zvládnutú dokonale, občas sa zmenil na útek, a to len presvedčilo Hitlera, že „Rus je hotový“. Zmenil dokonca svoj aprílový plán a urobil rovnakú chybu ako pred rokom - rozdelil sily. Rozhodol sa zaútočiť na Stalingrad (a dobyť ho) i na Kaukaz súčasne. Keď bol postup plynulý, poslal dokonca celú armádu, ktorá predtým dobyla Sevastopoľ, ďaleko na sever na úplne iné bojisko - k Leningradu.
Stalingrad nemal zásadný strategický význam. Pôvodne ho Nemci chceli dostať len pod „kontrolu zbraní“, teda zničiť jeho továrne, zabrániť lodnej doprave po Volge, prerušiť železnicu. Na to stačilo bombardovanie. Hitlera ale blížiace sa mesto začalo lákať ako symbol. Po komunistických pohlavároch sa v ZSSR volalo kde-čo, ale Stalinovo meno sa používalo zriedka - vysvetľovalo sa to vtedy skromnosťou Josifa Vissarionoviča. Propaganistický význam mesta bol teda obrovský - aj sovietsky ústup sa tu mal nezvratne skončiť.
Začiatok bitky nebol pre Nemcov najšťastnejší. Sovieti tesne pred Donom zistili, že ich nikto neprenasleduje. Jediný tankový zbor 6. armády generála Paulusa, ktorá mala mesto dobyť, stál celých osemnásť dní pred 17. júlom na mieste. Nemal benzín. Zásobovanie kaukazského i stalingradského smeru, ktoré od seba delilo 300 kilometrov, bolo takmer neriešiteľným problémom. Museli presúvať i tankové divízie, ktoré ale neboli vždy tam, kde ich „kriegskameraden“ najviac potrebovali.
Sovieti sa v ohybe Donu i Stalingrade mohli opevniť a Nemci stratili šancu obsadiť mesto za chodu. Ôsmeho augusta ale po veľkej tankovej bitke uzavreli obkľúčenie mesta Kalač a za dva týždne obrancov porazili. K Stalingradu chýbalo už len 60 kilometrov. Tanky ich prekonali za jediný deň. Nezastavila ich ani Tatárska priekopa, ktorá mesto chráni zo severu už stáročia.
Dvadsiateho tretieho augusta večer stoja Nemci na okraji stalingradského sídliska Spartakovka. Sovieti sú prekvapení, obrana je slabá, vyzerá to, že by mesto mohlo na druhý deň padnúť. Útočníci netušia, že tu budú bojovať mesiace a že stoja na pokraji svojej najťažšej porážky, ktorá zásadne zmení priebeh celej vojny.
Približne v rovnakom čase zastala i ofenzíva na Kaukaze. Po dlhom ústupe sa Sovieti začali brániť. Nemci prekonali pohorie, na Elbruse zaviala ríšska vlajka, na dobytie ropných polí už ale sily nemali.
Zajtra - Rudolf II.
