Ruskí prisťahovalci v Izraeli vyrábajú sabatovú kóšer vodku, ktorú odporúčal aj hlavný ruský rabín Adolf Šajevič. FOTO - TASR/EPA
Sabat má v parku neďaleko univerzity v Haife svoje zvláštne pravidlá. Sú veľmi vzdialené tradičným židovským so zapálenými sviečkami, modlitbami, spevom a spoločnou rodinnou večerou. Sabat v haifskom univerzitnom parku to je množstvo ojazdených áut, vôňa pečeného mäsa a vodky, gitary a zvláštni ľudia oblečení v teplákoch a šatových zásterách ešte z brežnevovskej éry. Sabat tu prebieha po rusky.
V haifskom univerzitnom parku slávia svoj sabat ruskí imigranti. Trávia ho tak, ako boli zvyknutí doma, v bývalom Sovietskom zväze. „Každý víkend sme chodili na našu daču asi 100 kilometrov od Moskvy,“ hovorí počítačový expert David a obracia pri tom na ohni podpultové bravčové klobásy. „Tu je luxus mať vlastný byt, o chate ani nehovoriac, a tak trávime pracovné voľno takto.“
Jeho žena Irina prikyvuje a neopatrne pozýva mojich izraelských priateľov na bravčovú klobásku. Keď pochopí, že práve spôsobila menšie spoločenské faux pas, začervená sa a potichu prehovorí: „Ja si tu stále nemôžem zvyknúť, a to sme tu už viac ako osem rokov. Nechápem miestne tradície, mentalitu, spôsob stravovania, neviem sa naučiť jazyk, je mi to tu strašne cudzie.“
Irina na rozdiel od Davida nepochádza zo židovskej rodiny a s asimiláciou ma oveľa väčšie problémy. „Naše deti sú už Izraelčanmi od hlavy po päty, nechcú s nami už ani hovoriť po rusky,“ chváli sa David.
Neďaleko Davidovej rodiny sedia dva staršie manželské páry. Z ich auta sa po celom parku rozlieha Alla Pugačevová. Muži spievajú, ženy sa hanblivo usmievajú a debatujú o tom, kde sa dá lacnejšie nakúpiť.
Ruské ženy, hlavne tie strednej generácie, v Izraeli nemôžete prehliadnuť. Všetky majú starostlivo naondulované kučery, čierne linky, ružový rúž a voňajú silnou bulharskou voňavkou. A to dokonca aj vtedy, keď sedia v lese pri ohni.
Naďa a Rivka toto pravidlo, samozrejme, potvrdzujú. Obidve zhodne tvrdia, že Izraelčanky, dokonca ani mladé ženy, nepoužívajú make up ani očné tiene a považujú to za nepochopiteľné. Inak sa im v Izraeli páči a aj napriek zlej bezpečnostnej situácii a každodennému strachu o svoje deti a vnúčatá, svoje rozhodnutie presťahovať sa do Izraela neľutujú.
Obidve pracujú ako pokladníčky v supermarkete, hoci majú ukončené stredoškolské pedagogické vzdelanie. „Aby sme mohli pracovať s deťmi, museli by sme ovládať jazyk. Nemôžete predsa vychovávať deti v škôlke a rozprávať sa s nimi našou nedokonalou hebrejčinou. Navyše v supermarkete zarobím viac ako v škôlke. Ja sa nehanbím, že som len predavačka, veď mnoho Rusov u nás doma vo vysokých pozíciách nemá ani toľko, čo mám ja,“ vysvetľuje Naďa a nalieva všetkým dookola vodku.
Jej manžel Ivan - robotník v haifskom prístave - zatiaľ dospieval posledné tóny s božskou Allou, blažene zahryzol do zaváranej uhorky a riadne si odpil z vodky. „Aj vodku tu majú dobrú, tak čo nám chýba?“
Autor: JANA MIKUŠOVÁ, Haifa pre SME
