ILUSTRAČNÉ FOTO – ARCHÍV
ryšavý valach Jonathan a hlavne jazdec Karel Kozlík, ktorý sa v roku 1920 v Pardubiciach stal obeťou „justičného omylu“.
V tom roku bol na Veľkú pardubickú steeplechase prihlásený tucet jazdcov a koní, ale v nedeľu 17. októbra nastúpilo pri lesíku Cvrčkov na štart prvých povojnových dostihov len šesť dvojíc. Bol medzi nimi aj kôň slovenského majiteľa, smolenického grófa Jána Pálffyho, ktorý mal v obci na východných svahoch Malých Karpát skvelý chov kočiarových, športových i dostihových koní, a v roku 1919 bol aj zakladajúcim členom Československého Jockey Clubu. Jeho jedenásťročný ryšavý valach Jonathan (Con Amore-Alžbeta) v sedle so skúseným českým jazdcom Karlom Kozlíkom patril v riedkom poli k favoritom, a to napriek tomu, že dovtedy nemal na svojom konte žiaden významný úspech.
Počasie bolo škaredé, ale aj tak sa na najťažšie prekážkové dostihy na európskom kontinente prišlo pozrieť okolo dvanásťtisíc divákov, čo bola na tie časy úctyhodná návšteva. Po štarte sa sexteto aktérov vydalo na trať, ktorá podľa organizátorov merala 6400 metrov. Veľmi sa však neponáhľali, čo malo nepríjemné dôsledky už na druhej prekážke, ktorú Langouste skočil šikmo, skrížil dráhu Halicsovi, ktorý potom odmietol skočiť a dostal sa cez živý plot s priekopou až na druhý pokus. Na vodnej priekope odmietol skočiť Hektor a potom sa pole rozdelilo na dve skupiny. Prvá v zložení Jonathan, Marangona a Bambus namierila na obávanú Taxisovu priekopu a všetky tri kone padli. Jazdci sa však zo zeme pozbierali, kone pochytali, nasadli na ich chrbty a pokračovali v dostihoch. Najrýchlejšie sa to podarilo Karlovi Kozlíkovi, ktorý s Jonathanom začal súperom unikať. Postupne padlo alebo bolo zadržaných ostatných päť koní, takže Pálffyho ryšavému valachovi nič nebránilo zvíťaziť. Ten, síce s veľkou námahou, prekonal zvyšné prekážky a v pomalom tempe docválal do cieľa. Po dvadsaťminútovej porade rozhodcovská jury vyhlásila, že Jonathan neprešiel trať v časovom limite 19 minút a 20 sekúnd, ale o 50 sekúnd pomalšie a bez pardonu ho diskvalifikovali.
Prvá Veľká pardubická steeplechase od skončenia 1. svetovej vojny teda napriek veľkým protestom Jána Pálffyho i divákov nemala víťaza, a tak sa zapísala aj do histórie týchto slávnych prekážkových dostihov. Lenže…
Podľa vtedy platných dostihových predpisov bola aj na prekážkové dostihy predpísaná rýchlosť, ktorou ich musia kone prebehnúť. Tisíc metrov bolo treba precválať za tri minúty, čiže 6400 m za 19:20 min. O šestnásť rokov neskôr však nechal Čs. Jockey Club kurz Veľkej pardubickej premerať. Meranie vykonala skupina stewardov na čele s inšpektorom dostihovej dráhy Antonínom Krulišom, a tá zistila, že od roku 1920 nemeniaca sa trať Veľkej nemeria 6400 m, ale 6800 až 7100 m.
Z tohto konštatovania vyplynulo, že Jonathan s Karlom Kozlíkom v roku 1920 absolvovali kurz dostihov o 27 sekúnd rýchlejšie, ako bol časový limit, a teda nemali byť diskvalifikovaní! V dostihovom športe ojedinelý „justičný omyl“ však nikto dodnes nenapravil, takže slovenský majiteľ sa z víťazstva na Veľkej pardubickej steeplechase prvý raz oficiálne tešil až o 35 rokov neskôr (1955), keď tieto slávne dostihy vyhral topoľčiansky 7-ročný polokrvný ryšiak 19/51 Furiso XIV (Furioso XIV-Selecta) s jazdcom Jozefom Čajdom.
