„Už desať rokov žijem s rodinou vo Francúzsku. Moja päťročná dcéra tu chodí do škôlky – a ak môžem porovnať, naše sa mi zdajú lepšie,“ myslí si spolupracovníčka Inštitútu pre verejné otázky pre oblasť školstva Barbora Vajnerová. Keďže problematike školstva sa venuje na Slovensku, nedalo jej, aby ho neporovnala s problémami francúzskeho školstva.

„Deti sa pripravujú na školu tak, že asi 80 percent času sedia za stolmi pri organizovaných hromadných aktivitách. V triede je 35 žiakov, von sa chodí dvakrát denne na 20 minút a v povinnej predškolskej triede sa učí čítať a písať, aby ostalo v prvej triede viac času na iné vedomosti. Deťom sa týmto spôsobom nemôže dostatočne vyvinúť jemná motorika a koordinácia, čiže sa im oveľa ťažšie píše, cvičí a podobne. Ich rečový prejav je v podobnom stave, pretože nie je čas na riekanky a pesničky.“

Za ďalší prejav vyspelosti slovenských detí považuje i situáciu v detských kútikoch IKEA: „Pred nástupom na trh si táto firma v každej krajine zisťuje úroveň socializácie detí a ich stav motoriky, aby sa znížilo riziko problémov. Naše deti majú vstup do kútika povolený od troch rokov – francúzske od štyroch.“

Barbora Vajnerová tvrdí, že centralizácia školstva je vo Francúzsku veľmi silná. „Nové reformy sa objavujú zhruba každé dva roky, učitelia však na ne nie sú pripravení.

Zaujímavé je aj to, že budúci učitelia nie sú formovaní na výchovu detí. Na pedagogických školách až po magisterský diplom nie je pedagogika ani psychológia či praktické hodiny. Učiteľ príde prvý raz do styku s deťmi až po vysokej škole.“

V súčasnosti sa vo Francúzsku rozvíja Hnutie pre humanizáciu škôl. Toto, dnes už národné hnutie má množstvo ťažkostí: učitelia nechcú akceptovať konštruktívne, humánne prístupy, treba formovať a platiť externých „zasahovateľov“, ktorí aspoň raz do týždňa prídu s deťmi niečo robiť – spievať, recitovať, maľovať, modelovať.

„Chodia raz týždenne vykonávať činnosti, ktoré sa v našich škôlkach robia aspoň raz denne,“ hovorí Vajnerová. „Francúzi už prišli na to, že ich školský systém je v kríze. Ale snažia sa hľadať, ako ďalej. Nehaňme náš ľud, vyhnime sa tomu, že každý vie, ako to tu vyzerá.

Ak sa pozrieme inde, zistíme, že doma môžeme nájsť nečakané príjemnosti. Iste, katastrofa nie je ďaleko, ale možno máme pár dobrých záchytných bodov, od ktorých sa dá odraziť. Možno pri pohľade do širších okolí nájdeme inšpiráciu aj doma, prípadne sa dozvieme aj to, ako to určite nerobiť. “

(sr)