Gustav Klimt: Judita, 1901

Jeho maľba bola oslavou života, ale najmä ženy. On je moderným tvorcom tajomnej a dráždivej femme fatale - osudovej ženy. Stal sa ikonou viedenskej secesie. Od narodenia Gustava Klimta uplynulo v nedeľu 140 rokov.

Ak existuje umelec, ktorého umenie je skutočne erotické, potom je to Gustav Klimt. Jeho výlučnou témou je žena. Maľuje ju nahú, alebo skvostne oblečenú. V pohybe, sediačky, postojačky, ležiačky - vo všetkých pozíciách a so všetkými posunkami, dokonca i tými najtajnejšími. Pripravenú na objatie, v extáze, v túžobnom očakávaní.

Podobne ako Rodin, s ktorým ho spájala vášeň pre zobrazovanie ženy vo všetkých jej náladách, potreboval pri svojej práci v ateliéri neustále dva alebo tri nahé modely. A to ich ani nemusel maľovať. Jednoducho, potreboval cítiť ich vôňu.

Ako intenzívny voyeur, ako kresliar podobný reportérovi ženúcom sa za senzáciami ju zachytáva v pozícii, ktorá ho vzrušuje. V pohybe oslovujúce jeho libido. A voyeurov robí Gustav Klimt aj z nás. Keď sa pozeráme na výsledky jeho práce, ocitáme sa v role „spoluvinníkov“ - ženské telo na pohovke odhaľuje celú svoju prirodzenú zmyselnosť a tajnú aktivitu.

Všetky jeho maľby vznikali cez množstvo kresieb. To ony sú záhradou rozkoše. Chýba im agresivita a zúfalstvo Schieleho, cynizmus Picassa, nespútanosť Toulouse-Lautreca. Jeho erotika je skôr zjemnená a elegantná ako u Ingresa a Matissa. Jeho zmyselnosť svedčí o záľube v dekadentnom estétstve, ktoré mu nemožno vziať ani zakázať. Aj keď bol Klimt obvinený z pornografie, nikdy nie je krutý alebo vulgárny.

Klimt akoby vždy so svojím objektom flirtoval. Jeho kresba je kresbou pozorného milenca nežne sa dotýkajúceho milovaného tela. Človek do tohto sveta vstupuje ako do chrámu, ktorého stĺporadie tvoria stehná žien. Musí medzi nimi prejsť, aby sa mohol povzniesť hore k nebesiam.

„Kto sa chce o mne ako umelcovi niečo dozvedieť, ten nech sa pozorne pozerá na moje obrazy a z nich nech sa snaží poznať, čo som a čo chcem,“ povedal raz Klimt, ktorý zásadne odmietal autoportréty. Nerád sa opisoval. Nechával za seba rozprávať obrazy. Svojim obľúbeným témam však venoval maximálnu pozornosť. Ženy, život a smrť. Magický kaleidoskop, ktorý Klimt posunul do neznesiteľne ľahkého tanca.

Stal sa charizmatickou postavou viedenskej secesie a rakúskym maliarom pomohol k svetovému uznaniu. Ako jednému z prvých sa mu podarilo spojiť figuratívnu a abstraktnú maľbu. O svojich zásluhách píše skromne: „Maľovať a kresliť viem. Myslím si to sám a aj niekoľko ľudí hovorí, že si to myslí. Nie som si však istý, či je to pravda.“

Mal veľa nasledovateľov, ale iba málo takých, ktorí jeho maľbu vedeli aj tvorivo rozviesť. Jedným z nich bol aj dnes už zosnulý Friedensreich Hundertwasser, ktorý priznával, že používal niektoré detaily šiat namaľovaných Klimtom. Tento detail zväčšil na formát svojho plátna a pomocou transautomatického opakovania - ako nazval svoju metódu - temný svet obsesie. Nadviazal tým na Klimtovu tradíciu, lebo jeho tvary mali schopnosť preniesť diváka do neznámeho sveta.

Gustav Klimt nebol spoločenský človek. Bol skôr mĺkvy a žil v ústraní. Vyhľadával samotu. Najradšej sa obliekol do svojej mohutnej maliarskej haleny a prechádzal sa po záhrade svojho ateliéru. Klimtova záhrada s kvetinami je na jeho obrazoch zobrazením časti veľkého celku. Rozsiahlej, mystickou silou naplnenej jednoty. Jeho kvety zapĺňajú priestor ako Monetove lekná.

Klimt zomrel vo februári 1918 na následky mozgovej príhody. Náhly skon spôsobil, že množstvo jeho diel zostalo nedokončených. S ich pomocou však môžeme ešte lepšie vstúpiť do Klimtovho sveta - pri odchode nám majster nechal otvorené dvere.

Zajtra - Začiatok bitky o Stalingrad