smetí a tri divány poskladané zo starých matracov.
„Bývam tu s tromi deťmi a manželom. Chovám tri deti, jeden syn mi zomrel, druhý je vo väzení. Spolu so mnou tu žije žena s ďalšími dvomi deťmi. Predtým sme bývali na Jiskrovej ulici, odtiaľ nás vyhodili, hoci sme si riadne platili nájomné,“ tvrdí Ida Horváthová. Jej spolubývajúca Rozália dodáva, že na horšie časy sa nepamätá. Je zima a aj napriek tomu, že si prikurujú drevom v provizórnej piecke, nevedia, čo prinesie zajtrajšok. „V lete sa ešte nejako prebijeme, no len čo udrú mrazy, začína sa obdobie, ktoré len s vypätím síl prežívame,“ tvrdí Rozália, pripaľujúc si ušúľanú cigaretu.
Manžel Idy Horváthovej nebýva často doma. Spolu s deťmi chodí za denným zárobkom – zbiera kartóny. „Dostávame síce podporu, ale tá dlho nevydrží. Veď deti čosi zjedia a ani my nemôžeme ostať o hlade. Muža posielam zbierať kartóny, v neďalekom veľkosklade nás už poznajú. Dajú nam ich dostatok, i dreva z paliet si nanosíme,“ hovorí Ida. Z času na čas sa na opustenom priestranstve obklopenom odpadkami pristaví Avia zberných surovín. Rodina niekoľkotýždňový úlovok naloží do auta a zinkasuje takmer tritisíc korún.
Rodiny obývajú polorozpadnutú búdu už zopár rokov, ale s úradmi ani políciou problémy nemajú. V okolí sa však často pohybujú príslušníci hnutia skinheads, ktorí im nedajú spávať. „Len pred týždňom som išiel cestičkou tu neďaleko. Rozbehli sa za mnou siedmi skíni, zobral som teda nohy na plecia. Našťastie sa mi podarilo ujsť. Oni sa odvážia, len keď sú viacerí. Keby ma napadol jeden, určite by som neutekal a vybavil by som si to s ním hneď na mieste,“ uvažuje Idin brat Milan Horváth, ktorý síce býva vo Veľkej Ide, no k sestre chodieva na návštevy. Raz sa zdrží týždeň, inokedy mesiac. Tvrdí, že pomáha sestre finančne.
Vnútrajšok obydlia pripomína skôr skladisko ako príbytok ľudí. Vojsť dnu vyžaduje obrniť sa proti kúdolom dymu. Piecka pozostávajúca z tehál, kúska plechu a provizórneho vývodu von slúži ako sporák i zdroj tepla. Fúrik i vrecia plné ošatenia pripomínajú skladisko stavebného materiálu. Medzi množstvom špiny vidno misu s ovocím a zeleninou. Nevyzerali príliš lákavo, no týmto bezdomovcom určite chutia. „Do kontajnera občas chodievam, veď ľudia vyhodia všeličo. Nájdem tam všelijaké veci, oblečenie i jedlo. Ak je zabalené, vôbec mi to nevadí,“ vysvetľuje Ida.
Voda a elektrina je luxus, o ktorom Horváthovci ani nesnívajú. Umývať sa chodia do neďalekého výmenníka, ako toaletu využívajú vysoké steblá trávy. Jediným dostupným spojivkom s civilizovaným svetom je rádio, amatérsky napojené na starú autobatériu. Napriek ťažkej životnej situácii im prehľad o politickom dianí na Slovensku nechýba. „V novom tisícročí lepšie nebude. Čo chcete, veď z podpory 1745 korún sa vyžiť nedá. Ale nepodporujeme komunizmus. Mečiar pred voľbami podporoval Rómov, ale keď sa dostal k moci, nepomohol nikomu. Všetko rozkradol. Vraj sa chystá nejaká nová rómska strana, ale do parlamentu Rómov nikdy nepustia,“ myslí si Milan.
Voľný čas, ktorého majú azda zo všetkého najviac, si bezdomovci krátia po svojom. „Ušúľame si cigaretku, viete, cigarety sú drahé, a tak používame tabak. Sadneme si a rozprávame, ako by nám bolo dobre, keby sme mali kde bývať,“ vysvetľuje Milan.
KRISTIÁN SABO
