Adela Gáborová (v strede) v Izbičke. FOTO – ZUZANA ZEMANOVÁ

Poslednou premiérou bratislavskej divadelnej sezóny bola Pitínskeho Izbička – v origináli Pokojíček – v Kaplnke VŠMU, absolventské predstavenie adepta divadelnej réžie Viktora Kollára. To predstavenie je konfrontáciou talentov študentov VŠMU s ich pedagógmi – Petrom Šimunom a Adelou Gáborovou. A s Pitínskeho Izbičkou – o prázdnote najintímnejších priestorov na dne našich duší, ktorými postupne prenikáme ku koreňom smrtiaceho zla: ľahostajnosti a sebectva, o ktorých nechceme nič vedieť, zaprisahávame sa, že ich nepoznáme. Izbička získala pred desiatimi rokmi Cenu Alfréda Radoka.

Izbička sa pred divákmi rozlieva v rubínovočervenej farbe, farbe vnútra. Komediálny povrch zakrýva chlad a apatiu rodičov voči deťom – na nich stojí táto tragédia. „Myslím, že je to príbeh o ľudskej nekomunikácii,“ hovorí režisér Kollár. Týka sa Slovenska, rodín, priateľstiev, ale aj štátu. Predstavenie je socio-hororom, kde sa všetko končí nečakane. Ľudia musia žiť v priestore, ktorý je pre nich, ako sa hovorí v hre, možno malý.

Postavy, ktoré tu hrajú Peter Šimun a najmä vitálna Adela Gáborová, stoja úplne proti ich hereckým typom: „Pani Gáborovú som spoznal okľukou. Neskôr som za ňou s obavami zašiel. S pánom Šimunom som musel sedieť v krčme a opatrne mu to povedať. Akonáhle som však už vedel, kto v predstavení bude hrať, všetko bolo dobré.“ Je zjavné, že medzi hercami, nevynímajúc poslucháčov herectva, kulminovala počas skúšok silná energia a zvláštne porozumenie. „Naše spojenie bolo skúškou pre každého,“ hovorí o skúšobnom procese Adela Gáborová. „Človek sa každým dňom a každou novou skúsenosťou naučí niečo nové. Ja, pretože som ešte stále nadmieru zvedavá, som chcela vedieť, ako v týchto chvíľach a v tomto čase prebieha práca. Pitínskeho poznám osobne aj ako režiséra, ale postavu podobného žánru som ešte nehrala, takže ma to zlákalo. Myslím si, že herec, ktorý by bol v skutočnosti takým človekom ako v hre, by ju asi hrať nemohol. Je v našej prirodzenosti zakrývať chyby. O nich a o samom sebe hrať nikto nechce.“

V postavách detí zasiahnutých rodičovskou ľahostajnosťou môžeme vidieť Elenu Spaskovú, Maroša Mitaša, Dana Heribana, Katku Pánikovú, poslucháčov VŠMU, a Bohunku Krejči, študentku muzikálového herectva v Brne.

Autor: Jana Jurkovičová