Slovenskí odborári nie sú schopní štrajkovať tak, aby si niečo vymohli. Do ulíc síce vyjde aj päťtisíc odborárov, ale len kričia, že Dzurinda je bicyklista, a o hodinu je po všetkom. V zahraničí je to inak – ľudia prestanú na pár dní pracovať. Prečo?
„Súčasné vedenie odborov nie je dostatočne razantné, hádam okrem Odborového zväzu KOVO. My, banícki odborári, sme organizovali štrajkové pohotovosti a ostré štrajky v zime, keď bolo treba uhlie. V lete by sme štrajkovali zbytočne. Zahraniční odborári štrajkujú vtedy, keď je partner v tiesni. V tom je ich šikovnosť. Naše odbory štyridsať rokov neštrajkovali. Dnes treba vychovať nových funkcionárov. Okrem toho je dosť veľká nedôvera medzi členmi a vedením odborov.“
Nedá sa poučiť v zahraničí?
„Mnohých funkcionárov sme vyslali na zahraničné stáže, ale u nás sa zahraničné poznatky ujímajú ťažko. Navyše, keď sa im niekoľko akcií nevydarilo, prestali sa usilovať. Odborársky predák, ktorý nevie presadiť veci, by mal odísť. Ak by som bol predsedom niektorého odborového zväzu, vyslal by som ľudí do štrajku a tí by nešli, tak idem z funkcie preč. Nemá zmysel zastávať členov, ktorí by nestáli za mnou.“
Ako je možné, že zamestnanci, radoví členovia odborov, nevedia za seba zabojovať? Myslíte si, že sa to zmení?
„Boli vychovaní tak, že za seba nikdy nebojovali. Situácia sa podľa mňa zmení v krátkom čase. Vyzerá to tak, že ľavicové strany nebudú v parlamente. Od roku 1946 na Slovensku nebola vláda bez ľavice a ľudia nevedia, čo je to tvrdá pravicová vláda. Ak bude vláda pravicová, o dva roky budú veľké sociálne pohyby a ľudia pochopia že si musia všetko vybojovať.“ (rf)
