FOTO – REUTERS
Na atletických majstrovstvách sveta vlani v kanadskom Edmotone urobil najprv to, čo všetci. Od fanúšikov si vypýtal národnú, britskú vlajku. Potom sa zháčil a na víťazné čestné kolo pozval strieborného Švéda Christiana Olssona. Z toho istého šampionátu písal stĺpček pre slávny londýnsky denník The Times, v ktorom odsudzoval nepriateľské správanie k ruskej bežkyni Oľge Jegorovovej, ktorej podľa platných predpisov nedokázali podozrenie z dopingu. „Rád by som videl, čo by sa robilo, keby to bola Kanaďanka alebo, nedajbože, Britka. Nehovorí po anglicky a bez mocných spojencov nemá šancu lobovať vo svoj prospech,“ usudzoval trojskokanský svetový rekordér (18,29 m), olympijský víťaz (2000) a majster sveta (1995, 2001) Jonathan Edwards. Na víťaznú olympiádu do Sydney pôvodne vôbec nechcel ísť. Mal ťažko chorú svokru. V galérii slávy veľkých športovcov niet vari sympatickejšieho, prajnejšieho a obetavejšieho človeka, než je rodený Londýnčan.
Výzva pre ďalšie generácie
Práve tohtoročné džentlmenské súboje atletickej legendy s mladým Švédom Olssonom dodávajú kráľovnej športov správny lesk. Značne prešedivený pán Edwards pripomína dnes skôr váženého profesora než skromného študenta. Tak sme Brita poznali v jeho slávnom roku 1995. Syn protestantského vikára z Devonu (nar. 10. mája 1966) posunul na majstrovstvách sveta pred siedmimi rokmi na göteborskom štadióne Ullevi históriu trojskoku do súčasného milénia, možno niekde do jeho druhého či tretieho desaťročia.
Za necelú polhodinu ponúkol svetový rekord astronomickými dĺžkami 18,16 m a 18,29 m zrejme ďalším generáciám. Edwards, nezvyknutý na slávu, potichu presviedčal, ale nepresvedčil: „Je to iba skok do piesku,“ oponoval novinárom, ktorí chrlili chválospevy na svetový rekord. Nie neprávom ho prirovnávali k Beamonovým 890 cm z Mexika 1968.
V roku 1997 štartoval slávny trojskokan v Bratislave. Dva roky od historických výkonov vtedy zhutnil do výpovede: „Človek sa mení vždy podľa toho, čo prináša život. Keďže som hlboko veriacim kresťanom, môj základný vzťah k Bohu nezmenili ani víťazstvá a ani rekordy. Trochu som sa zmenil vďaka skúsenostiam, ale podstata môjho prístupu k životu zostala naďalej rovnaká. Šport je krásna vec, ale ani zďaleka nie je prvoradá. Tou je pre mňa viera a rodina.“ Brit nepopiera, že je profesionálom, ale zmysel toho, čo robí, vidí v schopnosti robiť ľuďom radosť a vždy si vážiť súpera. Hrdý otec dvoch synov, Nathana a Sebastiana, vždy pripomenie: „Mojou najväčšou láskou je manželka Allison a moji dvaja chlapci. Najobľúbenejšou knihou Biblia.“
Sezóna 1995
Vyštudovaný fyzik na univerzite v Durhame dlho odmietal z náboženských dôvodov súťažiť v nedeľu. Preto prišiel napríklad o finále na tokijských majstrovstvách sveta 1991. Bola nedeľa. Amatér Jonathan Edwards pracoval v laboratóriu nemocnice v Newcastli. Rok potom sa stal profesionálnym športovcom a jeho výkonnosť postupne narastala.
Až prišla sezóna 1995. Edwards mal dovtedy osobný rekord 17,43 metra. Vo francúzskom Villeneuve d‘Asc skočil o rovný meter ďalej, ibaže dul prisilný vietor. Svetový rekord stále patril Američanovi Williemu Banksovi z roku 1985. Brit ho zlepšil 18. júla 1995 v Salamanke na 17,98 m, aby o necelý mesiac, presne 7. augusta zažiaril v spomínanej historickej tridsaťminútovke.
Roky trpezlivosti
Výnimočná sezóna poznačila atletického rekordéra inak, ako predpokladal. Edwardsovi sa začali vyhýbať prvenstvá i veľké výkony. Dôvod nebol v tréningových metódach či fyzickej opotrebovanosti. „Žil som v akejsi eufórii. Myslel som si, že na každom mítingu môžem prekonať svetový rekord. Také čosi však človek zažije zväčša iba jediný raz. Predpokladám, že môj rekord prekoná niekto až vtedy, keď budem šedivý a bradatý,“ priznal svoj omyl Londýnčan.
Na olympiáde v Atlante 1996 uznanlivo dvíhal ruku Američanovi Kenovi Harrisonovi. V najhodnotnejšej súťaži histórie skončil druhý skokom 17,88 m. Američan dosiahol 18,09. Iba on a Edwards pokorili v histórii magickú hranicu osemnástich metrov.
Na majstrovstvách sveta v Aténach 1997 podľahol Kubáncovi Quesadovi, o dva roky v Seville tlieskal z bronzového stupienka Bulharovi Dimitrovovi i Nemcovi Friedekovi. Jonathan trpezlivo čakal („veď je to len skok do piesku“), aby vyhral OH 2000 a v roku 2001 znovu majstrovstvá sveta. V olympijskom Sydney atlét, ktorý si vo chvíľach radosti udržiava prirodzený prejav skromnosti, úcty a pokory k ostatným trojskokanom, azda prvý raz plakal na športovisku od šťastia.
Čo najdlhšie vo vzduchu
Edwardsova manželka Allison spomína jednu z praktických vlastností atletického génia. Takú, ktorá vedie k triumfom. „Manžel hľadá chyby, aj keď je to dokonalé.“ Fyzik sa nezaprel, puntičkársky vylepšoval zdanlivo bezchybné.
Trojskokanskú techniku prepracoval tak, aby bol čo najdlhšie vo vzduchu. Edwards dokáže zabehnúť sto metrov za 10,7 s, čo nie je medzi skokanmi výnimočné. Svetový rekordér však predlžuje rozbeh do troch skokov, odrazy trvajú najkratšie, ako sa len dá. Zdá sa, že letí, žiadne mohutné odrazy od tartanu.
Tridsaťšesťročný Brit má okrem tisíc dobrých vlastností zmysel pre anglický humor. Po skvelom vlaňajšom edmontonskom výkone 17,92 metra s typickým úsmevom dobráka od kosti prehodil: „Tak predsa som to ešte nezabudol.“ Od 23. augusta 1998, keď vyhral v Budapešti európsky šampionát výkonom 17,99 m, neskočil viac.
V metropole u susedov sa v hodnoteniach prejavil typicky. Bol kapitánom britského tímu, o sebe mlčal: „Pripadá mi to ako sen. Získali sme deväť zlatých medailí. Atletika sa stane u nás populárnym športom.“
Mníchovský augustový kontinentálny šampionát sa blíži ako veľká voda. Jonathan Edwards je opäť vo forme. Skákať nezabudol ani náhodou.
