Ing. Martin Benko (1. mája 1958), rodák z Liptovského Mikuláša v rokoch 1977-82 absolvoval Strojnícku fakultu SVŠT. Je ženatý, otec dcéry. Aktívne ovláda angličtinu a ruštinu.
Pracoval v ČKD Praha, na Ministerstve zahraničných vecí ČSFR, v Stálej misii SR pri OSN v Ženeve, ako vedúci oddelenia burzových operácií Kerametal, a. s., a teraz je generálnym tajomníkom SOV.
Má odborné skúsenosti z diplomatickej praxe, športového manažmentu, informačných a telekomunikačných technológií a finančného inžinierstva. Absolvoval odborné stáže a pobyty pri OSN v Ženeve, v brokerských domoch Dean Weater, Rudolf Wolf, Leman Brothers, v London Metal Exchange, v Citibank Londýn, v Inštitúte bankových štúdií v Ženeve a na World Economic Forum v Davose.
V oblasti športu na MOV v Lausanne – financie a marketing pri usporiadaní olympijských hier, pri Európskom olympijskom výbore v Berlíne – identifikácia a výber športovo-talentovanej mládeže, na MOV v Lausanne – šport a médiá.
Bol členom výkonného výboru výboru kandidatúry Poprad Tatry ZOH 2006, členom predsedníctva Československého lyžiarskeho zväzu.
V súčasnosti je členom Exekutívy Európskych olympijských výborov (EOV), najvyššieho výkonného orgánu olympijského hnutia v Európe, predsedom pracovnej skupiny EOV – Nové formy komunikácie, odborný poradca MOV pre finančné otázky. Bol členom vedenia slovenskej výpravy na ZOH 1998 v Nagane, vedúcim štábu a výpravy SR na OH 2000 v Sydney, je členom vedenia štábu SR na ZOH 2002 a OH 2004. FOTO – ARCHÍV
Na návšteve v sídle MOV v Lausanne, zľava predseda SOV František Chmelár, prezident MOV Jacques Rogge a Martin Benko.
ŠTARTFOTO – PETER POSPÍŠIL
O Martinovi Benkovi by sa dalo povedať, že jablko nepadlo ďaleko od stromu. Pochádzal zo športovej rodiny, obaja rodičia boli učiteľmi, telocvikármi. Otec Igor bol zakladateľom horolezeckého klubu Iames a Horskej služby, ako organizátor sa venoval aj lyžovaniu. Bol riaditeľom tratí na Veľkej cene Demänovských jaskýň v zjazdovom lyžovaní, neskôr na MS juniorov v Jasnej. Martinova sestra Zuzka bola šesťnásobnou majsterkou Československa v zjazdovom lyžovaní.
On sa popri lyžovaní v TJ Jasná venoval basketbalu a volejbalu. V lyžovaní bola jeho vrstovníčkou neskôr hviezdna zjazdárka Jana Gantnerová-Šoltýsová. Kariéru skončil v sedemnástich po zranení kolena.
Dnes je generálnym tajomníkom Slovenského olympijského výboru (SOV) a členom Exekutívy Európskych olympijských výborov.
Delegáti 21. valného zhromaždenia SOV ho 14. januára 2002 navrhli za kandidáta SOV za člena Medzinárodného olympijského výboru. Dostal v 1. kole 36 hlasov z 57 platných, čo bolo viac ako potrebná nadpolovičná väčšina.
Po Vladimírovi Černušákovi bude, ak ho zvolia, druhým Slovákom v najvyššom orgáne svetového olympizmu.
Ovplyvnilo rodinné prostredie výrazne vašu neskoršiu orientáciu v živote?
„Rozhodne. Šport bol v rodine koníčkom i chlebíčkom, často sa u nás striedali poprední športovci a funkcionári. Ako mladík som svojho času túžil hrať aj hokej, pamiatkou na túto túžbu je lapačka Vladimíra Dzurillu. Venoval mi ju raz, keď navštívil môjho otca, ku ktorému pravidelne chodieval aj s Václavom Nedomanským.“
Napriek všetkému ste ale k terajšej funkcii v slovenskom olympijskom hnutí išli tak trochu okľukou.
„So slovenským športom som nikdy nestratil kontakt, ani pri svojich pobytoch v zahraničí. Začal som funkcionárčiť ešte vo federálnom lyžiarskom zväze, počas svojho pracovného pobytu v Prahe. Mal som veľmi dobrý vzťah s vtedajším predsedom Slovenského lyžiarskeho zväzu Jánom Mrázom, ktorý mal dlhé roky, ako jeden z mála Slovákov, významné postavenie v medzinárodnej lyžiarskej federácii FIS. Od neho som sa veľa učil. Neskôr som vlastne ja jeho striedal v terajšej funkcii v Slovenskom olympijskom výbore.“
Tomu predchádzal váš pobyt v Stálej misii OSN najskôr ČSFR a potom SR v Ženeve. Tam ste sa ako športovo angažovali?
„Pobyt v Ženeve bol osožný z toho dôvodu, že som tam bol v čase vzniku samostatného Slovenska, keď sa nové štátne a športové útvary začleňovali do medzinárodných organizácií. Cieľom bolo na každom úseku čo najlepšie presadiť a prezentovať Slovensko. V tomto smere si vysoko vážim činnosť vedúceho misie, kariérneho diplomata Jána Kubiša. Ja som pracoval v organizácii na ochranu duševného vlastníctva, čo je svetová patentová spoločnosť. Počas pobytu v Ženeve, po vzniku Slovenského olympijského výboru si tento vybral mimovládne organizácie, akou bola aj naša, na kontakty s MOV. Na prvej návšteve u pána Juana Antonia Samarancha bola delegácia vedená Vladimírom Černušákom s Jánom Mrázom, Antonom Ihringom a Jánom Kubišom som tam bol aj ja. Tam som sa zblížil s vrcholnými funkcionármi svetového olympijského hnutia.“
Váš vstup na slovenskú olympijskú pôdu prišiel až v roku 1997.
„Tri roky som pracoval v Kerametale. Vtedy ma oslovil predseda Slovenského olympijského výboru (SOV) Vladimír Černušák. Bolo to po olympiáde v Atlante a chystala sa výberová komisia na funkciu generálneho sekretára SOV. Poslal som životopis a vyhral som. Vo februári 1997 som nastúpil.“
S akými cieľmi a predsavzatiami?
„Zameral som sa na systém a poriadok. Na zahraničnú službu a športový biznis. Olympizmus v súčasnosti je stále krásna myšlienka, ale zároveň aj vrcholový profesionálny šport. Cez olympiády prúdia peniaze, vplyv. Spomeniem len, že Sydney 2000 prinieslo zisk 3,6 miliardy dolárov. Do športu vôbec, teda aj do olympijského, čoraz viac prenikajú manažérske spôsoby riadenia.“
Táto myšlienka bola aj základom na zrod slovenských olympijských top tímov?
„Presne. Spolu s terajším predsedom SOV Františkom Chmelárom, ktorý pracoval na ministerstve školstva, sme uvažovali, že ak chceme viac pomôcť hnutiu, musíme zoskupiť elitných športovcov a pripraviť im optimálne podmienky, najmä s orientáciou na Sydney 2000. Podarilo sa, výsledky prišli. To je prvý efekt. Jedna vec je totiž vrcholový šport, druhá šírenie olympijskej myšlienky. Tá sa lepšie šíri prostredníctvom úspechov. Sú to spojené nádoby. A ešte jeden trojuholník je pre mňa významný v tom smere – športovci – médiá – diváci.“
S odstupom času si nemyslíte, že kandidatúra Tatier na ZOH 2006 bola vopred odsúdená na neúspech, a teda zbytočná?
„Nie, raz sa musí začať. Kandidatúra bola veľkým projektom a vyslala pozitívny signál do zahraničia. Z istého uhla pohľadu by sa mohla zdať ako nereálna, ale bol to po inej stránke najlepší projekt, ako prezentovať Slovensko. A nebola zbytočná. Sme stále v hre. Často sa nás pýtajú – idete ďalej? Máte dobré športoviská, predpoklad na ich špičkové vybavenie, len ekonomicky ešte nie ste na tom dobre. Chce to čas. Vo mne však stále žije nádej, že v Tatrách raz olympiáda bude!“
Ako vnímate postavenie Slovenska na medzinárodnej olympijskej scéne?
„Je dobré. Chce to čas, aby sa ešte vylepšilo. Presvedčili sme sa, že bolo šťastím, ak sme MOV oslovili aj spomínanou kandidatúrou. Osobne mi napríklad dobré vzťahy s pánom Černušákom a jeho kontakty pomáhali otvárať dvere. Kandidatúra dala priestor v diplomacii. Väčšia naklonenosť v prospech Slovenska nastala potom, keď sa SOV angažoval aj vonku, nielen doma.“
Poznáte sa dobre s najvyššími funkcionármi MOV?
„Pán Samaranch mal svoju charizmu, stretal som sa ním často. Viac som sa zblížil s novým predsedom MOV Jacquom Roggem. Už v roku 1998 som spolu hovorili o nových formách komunikácie a prihrejem si polievočku, ak poviem, že som ho presvedčil, akým významným fenoménom v tejto oblasti bude internet.“
Sú jasné priority v medzinárodnej aktivite SOV?
„Nemáme jednotnú zahraničnú politiku v športe. Osobne som naklonený, a aj to presadzujem, aby sa olympijská idea šírila najmä priamym kontaktom na športové kluby, nie prostredníctvom ďalšieho medzičlánku. Olympizmus by sa mal dostať priamo do srdca športovej rodiny, do klubu, kde pulzuje športový život.“
Za krátky čas ste postúpili ako prvý Slovák do najvyššej funkcie v olympijskom hnutí.
„Počas medzinárodnej konferencie s témou smerom k zahraničnej politike MOV vyšla z okolitých krajín výzva, aby som kandidoval do Exekutívy Európskych olympijských výborov (EOV) ako zástupca strednej Európy. Treba tam vraj mladších, nové metódy. Prijal som to.“
Vo voľbách na post generálneho sekretára EOV ste neuspeli, ale v ďalšom priebehu ste sa dostali do 12-člennej exekutívy. V hlasovaní zástupcov 48 národných olympijských výborov na 30. valnom zhromaždení EOV v monackom hoteli Meridien ste dostali vo voľbách na generálneho sekretára 23 hlasov, kým váš protikandidát a výrazný favorit, írsky člen MOV Patrick Hickey, mal iba o dva hlasy viac. Ako bola táto skutočnosť vnímaná?
„Predovšetkým chcem povedať, že moja voľba do exekutívy je úspechom Slovenského olympijského výboru. Výsledok hlasovania prijali všetci s híknutím: predstavte si, tamten Slovák prehral iba o hlas. Ak by som ešte jeden dostal, bolo to by to nerozhodne. Podľa hlasov, ktoré som získal je jasné, že časť západnej Európy ma akceptuje. Do šestnásťčlennej exekutívy sa dostali štyria úplne noví členovia. To je dobré. Cieľom je totiž prístup s heslom menej rečí, viac roboty.“
S akými najvážnejšími problémami sa vlastne svetový olympizmus potýka?
„Je to napokon všeobecná olympijská výzva. Olympizmus sa dostal do problémov, ktoré kvária celý svet. Je tu ekonomicko-hospodárska kríza, straší korupcia. Stále je menej peňazí a vyššie náklady. Nastal aj istý mravný úpadok. Napriek tomu je ale obrovský záujem o šport. Z toho sa dá odraziť k novým aktivitám.“
V rôznych športoch existujú rebríčky, podľa ktorý sa určuje, na ktorom mieste ktorá krajina je. Na ktorom je podľa vás slovenské olympijské hnutie?
„Úroveň a isté poradie v rebríčku určujú výsledky olympijských reprezentácií. My sme v tomto smere dobre obstáli v Sydney. Podľa mňa sme v európskom rebríčku spomedzi štyridsiatich ôsmich krajín okolo dvanástej priečky a vo svetom spomedzi dvesto krajín asi na štyridsiatom mieste.“
Čo bolo podľa vás najviac vnímané v prospech Slovenska?
„Pozitívne sme sa zobrazili kandidatúrou Popradu – Tatier a potom prišli úspešné výsledky zo Sydney 2000. Tieto dva aspekty najviac rezonovali.“
Aké máte krédo vo svojej práci?
„Šport je založený na dobrovoľnosti, ale riadenie musí byť vysoko profesionálne.“
Slováci v olympijských funkciách Vladimír Černušák člen MOV 1981–2001
Martin Benko člen Exekutívy EOV a šéf pracovnej skupiny EOV
Mária Mračnová členka komisie EYOD
PhDr. Jozef Prusák člen právnej komisie EOV
