Popri všetkom rešpekte k tradícii mám nepredstieranú chuť rozširovať si poslucháčsky záber. Niekedy to mám ťažšie ako mladší či menej aktívni poslucháči; keď počujem album umelca XY, ktorým je mnoho ľudí nadšených, neviem sa odpútať od toho, že umelec AB robil čosi podobné pred pätnástimi rokmi. Smola. Nemyslím si, že hudba musí byť za každú cenu úplne originálna; ako latentne ekologicky mysliaci človek nevidím nič zlé na recyklácii.
Hudba kanadskej kapely Metalwood bola príjemným objavom. Pri ich štvrtom CD Recline a prvom, ktoré vyšlo na naozaj renomovanej značke Telarc, som nemal dojem, že som práve vykopal zlatú hrivnu alebo našiel grál. Pocit sa dá prirovnať k objaveniu strašne príjemnej krčmičky, kde dobre varia, dobre čapujú a kde si človek rád posedí. Každým takýmto objavom sa trošku mení život, ktorý sa predsa neskladá len z veľkých zážitkov.
Prvé takty evokujú niečo dôverne známe: Miles Davis zo sedemdesiatych rokov. Vzápätí sa však hudba rozbehne do mäkkého, ale nástojčivého groovu a keď zaznie téma saxofónu a gitary hosťujúceho Johna Scofielda, usmievam sa ako dieťa.
Scofield je jedným z najzaujímavejších a najprogresívnejších džezových gitaristov súčasnosti a jeho účasť na albume takmer neznámej džezovej kapely je veľkou referenciou. Nie je náhodná – Metalwood hrá tak, ako to má rád. Voľne, slobodne, nadupane, empaticky, neplytvajúc tónmi. Takto podobne znie niekoľko jeho vlastných albumov z posledného obdobia (napríklad A Go Go).
Metalwood tvoria disponovaní hráči: dominantným sólistom je saxofonista Mike Murley, klávesy obsluhuje Brad Turner, ktorý je aj skvelým trubkárom. Basista Chris Tarry a bubeník Ian Froman tvoria rytmiku, ktorá poteší. Hravú, elegantnú, dravú, keď treba a vždy k veci. Nad celým albumom sa vznáša džezový odér a džezový background cítiť z každého tónu, ale o džeze by som (s výnimkou jednej skladby v coreovskom štýle) nehovoril. Je to taký ten strašne príjemný mix funky, fusion, rhythm and blues s jednoduchými, prieraznými a strašne radostnými témami a neutáranými improvizáciami, ktoré nás neotrávia.
Tento album je určite aj pre priaznivcov všelijakých odnoží elektronického džezu. Nie sú tu síce computery, ale groove je na prvom mieste. Pulzuje to naozaj príkladne, Medeski – Martin – Wood by sa nemuseli hanbiť. Murley používa starodávne a vždy moderné klávesy: klavír Fender Rhodes, organ Hammond, klavinet Hohner. Atmosféru výrazne dotvára Tarry, ktorý hrá exkluzívne na bezpražcovej base s mäkším a kĺzavejším tónom ako pražcová. Účasť ďalšieho prominentného hosťujúceho hudobníka – perkusionistu Mina Cinelu je rovnako logická ako účinkovanie DJ Logica so svojimi gramofónmi. Kto by odolal takémuto skvelému zamuzicírovaniu.
Originalita, neoriginalita – títo ľudia hrajú pre radosť. Akoby si sami džemovali v skúšobni, bez pocitu, že v hľadisku sedia poslucháči, očakávajúci nejaké výkony alebo nevídané-neslýchané postupy. Nespôsobujú (si) orgazmy. Aj o tom je hudba, hranie, počúvanie. O pohode.
Autor: MARIAN JASLOVSKÝ(Autor je zástupcom šéfredaktora internetového magazínu www.inzine.sk)
