Tak dlho sa čakalo na tretí album Jany Kirschnerovej, druhý v období, ktoré speváčka označuje za ozajstné hudobné, tak často sa dátum jeho vydania prekladal, až Pelikán vplával bez veľkej pompy na slovenský trh. Možno nemohol prísť inak, pretože presne takto, potichu, si na ňom speváčka spieva.
V období, keď si ešte len začala hľadať svoj hudobný výraz, prišla sláva - ľudí očarilo to, že nejaká speváčka vôbec hľadá v hudbe samu seba. Po čase - strávenom preberaním cien - prestala odpovedať na novinárske otázky, ktoré, keď nemohli chodiť osobne ani telefónom, chodili faxom. Aj keď nie je nič ľahšie ako porozprávať ľuďom o svojich obľúbených jedlách, najhoršom zážitku a najlepšej kaviarni a objaviť sa v médiách, vedela, že nemá patent na rozum a chuť vnucovať názor na niečo, čo sama nepozná. Podľa všetkého Jana Kirschnerová potrebovala ticho.
Možno niekomu, kto robí hudbu, vyčítať, že jeho nový album znie tak melancholicky, tak uspávajúco? Má pophviezda, ktorou sa chtiac-nechtiac stala, ďalej vyrábať hity, hoci jej sa páči šebanovské Bezvetrie?
Našťastie - speváčka aj publikum si môžu slobodne vybrať. Či chcú počúvať výpoveď Jany Kirschnerovej o úteku z hlučného obdobia; a Jana zase, či chce ďalej robiť hudbu, alebo popmusic.
Tri hviezdičky za to, že sa nedala na ľahšiu cestu a jednu za to, že sa bude naďalej hľadať.
HODNOTENIE: *****
