Počítačová hra Counterstrike: stále presnejšia grafika. FOTO – REUTERS

Kapela Slipknot: Brutalizácia kultúry všedného dňa.

Marylin Manson: „Zabi si rodičov!“

Počítačová hra Counterstrike: doplnkové programy, ktoré farbia krv z predpísanej zelenej znovu na pôvodnú červenú.

Po vraždách v nemeckom Erfurte je biznis s krvou zas na chvíľu pod tlakom: množstvo expertov viní zo zosurovenia mladých ľudí film, televíziu, počítačové hry aj brutálne ladenú populárnu hudbu. Lenže to všetko mládež masovo fascinuje, a tak si nikto nevie predstaviť nejaké účinné zákazy.V dejinách zločinu

Zopár rokov sa správal nenápadne, žiadna výtržnosť, nikto ho nevidel so zbraňou. Masku nechal uloženú v skrini, on sám zostával v tieni.

Jedného dňa si však masku opäť nasadí – a nájde si kopu bezbranných obetí. Leje na ne kyselinu soľnú, rozbíja im kosti, stína hlavy mačetou. Z úst mu pritom nevyjde ani jediné slovo.

V ten istý deň zastrelil devätnásťročný Robert Steinhäuser v erfurtskom Guttenbergovom gymnáziu šestnásť ľudí a nakoniec aj seba.

V ten istý deň, keď sa Jason, jeden z najpopulárnejších vrahov, akých kedy Hollywood stvoril, znovu vydáva na svoju príšernú cestu. Film, ktorý odštartoval v stovkách amerických kín, sa volá Jason X. Európskych divákov by mal obšťastniť o pár týždňov – napriek tomu, že jedna zo skutočných krvavých stôp Jasona už do Nemecka priviedla a ukazuje, že fikcia so skutočnosťou sa vie v hlavách mladých divákov nebezpečne premiešať. Jason X je totiž pokračovaním hororu Piatok 13. – Nový začiatok, ktorý už vošiel do dejín zločinu.

V marci 1996 štrnásťročný Christian zamaskovaný podľa svojho vzoru Jasona rozštiepil v jednej bavorskej dedine desaťročnej sesternici lebku sekerou. Dievčatko bolo niekoľko dní v kritickom stave. Christian sa roky díval na násilnícke videá, ktoré mu obstarával strýko.

Debaty o násilí

Vždy, keď sa niečo podobné udeje, nasledujú prudké debaty o násilí v médiách, o vraždení vo filmoch a televízii, brutálnych počítačových hrách a populárnej hudbe s nenávistnými textami. Psychológovia a sociológovia sa pokúšajú identifikovať, ako obrazy nenávisti vlastne pôsobia. Podnecujú k napodobňovaniu? Alebo agresivitu, naopak, odvádzajú? A – menia spoločenskú akceptáciu násilia?

Politici, právnici, umelci a autori počítačových hier sa vadia o to, koľko zodpovednosti a morálky by mali mať výrobcovia moderného priemyslu vedomia. Akú hodnotu má sloboda vyjadrovania zoči-voči jej potenciálne vražedným účinkom? Má umenie slobodu sprítomňovať slovom, obrazom a hudbou aj tie najtemnejšie nočné mory našej civilizácie, alebo má za úlohu byť vzorom, má nás vychovávať?

Len pomerne málo odborníkov dnes pochybuje o tom, že by obrazy násilia nemohli v konkrétnych prípadoch vyvolať jeho veľmi skutočné prejavy. Príliš jasne o tom hovoria sami páchatelia aj výsledky vyšetrovaní, napríklad po školských vraždách v Paducahu (Kentucky, 1977), v Jonesboro (Arkansas, 1998), v Littletone (Colorado, 1999), v saskom Meissene (1999), v bavorskom Brannenburgu (2000), v Erfurte a najnovšie vo Francúzsku.

Stúpenci zákazov však neradi berú na vedomie, že trhové hospodárstvo má svoje zákony. Medzi znudenými mladistvými konzumentmi dopyt po produktoch tejto ekonomiky nenávisti ani trochu neklesá.

„Priemysel imaginácie ako taký,“ napísali Süddeutsche Zeitung, „odrazu upadol do podozrenia: filmy, seriály, hudba, literatúra, komiksy – od klasických diel kultúrnych dejín až po najnovší brak zábavnej brandže.“

„Brutalizácia kultúry všedného dňa je na vzostupe,“ oznamuje Die Zeit ponuro.

Žaloba na Stoneho

Najťažším výhradám musí čeliť filmový priemysel. Roku 1981 pomätený John Hinckley vysvetľoval, že na vtedajšieho prezidenta Ronalda Reagana strieľal po tom, čo si pätnásťkrát pozrel film Taxikár. Vo filme Martina Scorseseho hrá Robert De Niro osamelého taxikára, ktorý z pomsty, ovládaný chorými fantáziami, usporiada v jednom newyorskom bordeli krvavý kúpeľ. Ten film je dodnes najpresnejším psychogramom vražedného amoku v dejinách svetovej kinematografie.

Oliver Stone stál za film Takí normálni zabijaci dokonca aj pred súdom. Je to film, v ktorom sa Bonnie a Clyde mediálnej éry vraždiac presúvajú Spojenými štátmi. Tento film údajne inšpiroval tucty sériových vrážd, dokonca dve vo Francúzsku. Príbuzní jednej z obetí žiadali od Stona dvadsať miliónov dolárov odškodné. V marci roku 2001 však príslušný okresný sudca v Amite dospel k záveru, že obrazy násilia vo filme spadajú pod právo na slobodné vyjadrovanie. Po rozsudku z Amite si hollywoodski štúdioví bossovia vydýchli: už-už to vyzeralo na podobnú vlnu zatýkaní a procesov, aká prenasleduje od konca osemdesiatych rokov americký tabakový priemysel.

Tragédia z Littletonu, kde 20. apríla 1999 dvaja šialení tínejdžeri zastrelili dvanásť spolužiakov a jedného učiteľa, tiež niesla ľahko identifikovateľné znaky niektorých hollywoodskych filmov. Vo filme Denník basketbalistu s Leonardom DiCapriom je snová scéna, v ktorej dvaja mladíci v čiernych kabátoch vtrhnú do školy so samopalmi v ruke.

Tričká idolov popu

Chvíľku to vyzeralo, akoby hrôza z Littletonu naozaj prinútila hollywoodske štúdiá zmeniť kurz. Vtedajší prezident Clinton, vydesený štúdiami, z ktorých plynulo, že priemerný Američan starší ako osemnásť rokov videl v televízii a v kine asi 40 000 vrážd, vyzval televízne stanice a Hollywood, aby prestali glorifikovať zbrane. Americké médiá odsudzovali hrôzu púšťajúce idoly popu ako Marilyn Manson alebo nemeckú kapelu Rammstein – obľúbené skupiny vrahov z Littletonu.

Marilyn Manson si polovičku svojho umeleckého mena vybral na počesť Charlesa Mansona, ktorý dal roku 1969 zavraždiť herečku Sharon Tate vo vysokom stupni tehotenstva a ďalších štyroch ľudí jej sektovej „rodiny“.

Na tričkách Marilyna Mansona svietia heslá ako Zabi svojich rodičov. Vo svojom vyhlásení k littletonskej tragédii Marilyn len krotko skonštatoval: „Je hrozné, keď niekto zomrie, najmä, ak je to niekto, koho sme poznali a mali radi.“ Na svojich nenávistných textoch však nezmenil nič, a dodnes nimi priťahuje masové mladistvé publikum.

Hudobné vzývanie násilia a temných síl priťahuje davy rovnako ako filmový horor.

Napríklad popová hviezda a milionár Mick Thomson, Hun s dlhou bradou a dlhými vlasmi absolvuje s kapelou koncerty zásadne s hororovou maskou na tvári. Jeho hudbu rád počúval aj erfurtský vrah Robert Steinhäuser. Texty ako „chcem ti podrezať krk“ sú celkom jednoznačné. Svojim kritikom Thomson odkazuje: „Koniec koncov, keď poviem vašim deťom, aby vás v spánku zlikvidovali, tak to urobia. Ja sa budem smiať naposledy.“

Vycvičiť k násiliu

Obchod s nenávisťou kvitne aj uprostred recesie. Podobne ako pekelný huk a agresívne texty takzvaných Nuclear-Metal-Bands: Mudvayne a Thomsonova kapela Slipknot, miliónové obraty majú aj krvilačné počítačové hry, ktoré sa rozrástli na gigantický priemysel.

V sedemdesiatych rokoch ešte hry ako Pong nevinne simulovali na matnom pozadí stolnotenisové zápasy. No ku koncu deväťdesiatych rokov väčšina hier postupne zmutovala na orgie násilia. Niektoré, napríklad Doom – Zánik, používa aj americká armáda na výcvik zabíjania v tíme.

Psychológ americkej Vojenskej akadémie Dave Grossman tvrdí, že aj deti a mladistvých možno virtuálnym násilím vycvičiť k násiliu.

„Deje sa to pomocou obrazov násilia v médiách a – v oveľa dramatickejšej miere – v interaktívnych videohrách nabitých násilím. Následky vidíme v Spojených štátoch denno-denne. Deti zabíjajú spolužiakov, učiteľov alebo jednoducho ľudí, čo ich naštvali.“

Mníchovský psychoanalytik Werner Schmidbauer – jeden z relatívne umiernených odporcov násilia v médiách a filmoch – tvrdí, že „príslušne disponovaní mladí ľudia“ sa pomocou niektorých počítačových hier môžu dostať do určitého druhu „rolového tranzu“.

Literatúra a samovraždy

Všetky tieto úvahy nie sú v podstate nové. Po stáročia vedci upozorňujú, že zobrazovanie násilia môže mať za následok reálne násilie. Profesor medicíny Friedrich Benjamin Osiander (1759 – 1822) napríklad tvrdil, že za mnohé samovraždy môže literatúra.

Ukážkovým príkladom bola podľa neho spoločná dobrovoľná smrť básnika Heinricha von Kleista a jeho priateľky roku 1811 vo Wannsee pri Postupime – ako výsledok pôsobenia uplakaných románov.

Osudová sila sa pripisovala predovšetkým Goetheho Utrpeniu mladého Werthera: „Nestačilo, že jedovaté útrapy akéhosi mladého Werthera spálili nejednu nezrelú hlavu,“ sťažoval sa Osiander, „ešte aj jeho nemorálne vzťahy museli zmiasť mladé srdcia a mysle, aby v nich zahasili aj posledné iskierky morality.“

Tri hodiny televízie

Doteraz najsolídnejším dôkazom, že agresivitu detí a mladistvých môže vyvolať aj prosté sledovanie televízie, podáva nedávno zverejnený výskum tímu newyorského psychológa Jeffreyho Johnsona. Výskum pozoroval vývoj súboru 707 detí do dvadsaťpäť rokov.

Výsledok: mladí dospelí so sklonom k výbuchom násilia sa na televíziu dívali viac než ich mierumilovnejšie reagujúci rovesníci. Tretina mužov, ktorí v štrnástich rokoch trávili pred obrazovkou tri hodiny denne, sa neskôr dopúšťali násilia. V kontrolnej skupine, kde pozerali televíziu menej než hodinu denne, to bolo len 9 percent. U žien sa významnejšia súvislosť objaví až vo vyššom veku. Psychológovia predpokladajú, že štrnásťročné dievčatá sa na brutálne programy ešte veľmi nedívajú.

Výskum hodnotil len samotné vysedávanie pred televízorom, nie sledovanie programov, v ktorých sa zjavuje násilie, nie je však preto o nič menej významný.

Pohľad za 250 000 dolárov

V amerických kinách odštartoval polroka po Littletone film Davida Finchera Klub bitkárov, hojne navštevovaný práve mladým publikom. Jedna z hlavných postáv si tam vloží do úst hlaveň – a stlačí spúšť. V tej sekunde mu kamera prebehne okolo hlavy k miestu, odkiaľ guľka vyletí.

„Niektoré obrazy násilia musia pôsobiť tak realisticky, ako sa len dá,“ hovorí Fincher. „Ten pohľad stál 250 000 dolárov. Dvestopäťdesiattisíc dolárov za to, aby divák prežil tento moment v celej jeho brutalite.“

Dvestopäťdesiattisíc dolárov na to, aby sme videli to, čo urobil vraždiaci stredoškolák z Littletonu, a čo napokon urobia všetci, ktorí v amoku zabíjajú, a nakoniec namieria zbraň proti sebe. Je ten obraz odpudzujúci alebo príťažlivý? Má očistný, liečivý účinok, ako tvrdia stúpenci teórie katarzie? Alebo len cynicky estetizuje narábanie so zbraňou?

Perspektíva Halloweenu

Hrôzy na filmovom plátne – a jeho potenciálne účinky na duše divákov – sa nedajú merať len hektolitrami umelej krvi. Dôležitá je perspektíva, z ktorej sa dívame na násilie, perspektíva v doslovnom zmysle slova. V slávnom filme Johna Carpentera Halloween (1978) sa kamera rúti domom ako lupič. Počujeme ťažký dych, akoby sme boli v koži tej postavy, videli jej očami, mali na tvári jej masku. Postava sa opatrne od chrbta blíži k dievčaťu. To sa vyľakane otočí, pozrie sa do kamery, a reaguje uľahčene. Perspektíva Halloweenu sa stala modelovou pre počítačové hry a videohry, v ktorých sa hráči dívajú spoza hlavne – a strieľajú.

Počítačové hry s touto perspektívou sa volajú Ego-Shooter. Hráč je hlavná postava, zorným uhlom je jeho pohľad – na rozdiel napríklad od Lary Croft, kde sa na hrdinku dívame a riadime ju zvonku.

Najobľúbenejším Ego-Shooterom na svete je momentálne hra Counterstrike. Len v Nemecku ju hrá približne 500 000 priaznivcov. Counterstrike mal doma aj stredoškolský vrah z Littletonu. Nie je to len hra, ktorú môže hrať jednotlivec proti počítaču. Je to sieťová hra, pripojíte si počítač k iným počítačom, alebo sa k nim dostanete cez internet. Pravidlá sú pomerne jednoduché: päť „teroristov“ hrá proti piatim „policajtom“. Zlí musia dávať pozor, aby im dobrí neoslobodili rukojemníkov, a pritom vedieť, kedy nastražiť bombu. Dobrí musia rukojemníkov zachrániť, alebo bombu zneškodniť. Víťaz dostane virtuálny dolár, aby si v nasledujúcom kole mohol kúpiť nové a lepšie zbrane. Jedno kolo trvá asi päť minút.

Končatiny letia vzduchom

Vo videohrách a vo filmoch väčšinou chýbajú obrazy alebo scény, v ktorých by diváci alebo hráči boli konfrontovaní s následkami násilia. Obete hneď po likvidácii miznú zo scény. Odkedy v Robinovi Hoodovi divák letel spolu s vystreleným šípom, robí Hollywood zo svojho publika stále častejšie pilotov svojich guliek, rakiet a iných striel.

Dokonca aj v Pánovi prsteňov – Spoločenstvo prsteňa (2001) sa od začiatku do konca obete katujú. Množstvá končatín, občas v zápale boja aj nejaká tá odťatá hlava, lietajú vzduchom. Nikoho netrápi, že tento film je prístupný deťom od dvanásť rokov. Napokon, reštrikcie by len zvýšili efekt zakázaného ovocia. Dejiny rockovej hudby sú toho dôkazom.

Hudba budúcnosti

Odborníci na mládež donekonečna opakujú, že provokácie brutálneho Nuclear-Metalu a HipHopu súvisia s rituálmi vydeľovania zo sveta dospelých. V spoločnosti presýtenej lákadlami si to vydeľovanie žiada stále väčšie extrémy. Tak majú hrdinovia Nu-Metalu aureolu outsiderskej, akoby alternatívnej hudby, hoci vychádzajú v miliónových nákladoch a na ich koncerty chodia milióny fanúšikov.

„Vo svete, v ktorom je takáto hudba hudbou budúcnosti, by som nechcel žiť,“ povedal nedávno jeden z vrcholových manažérov Sony.

Autor: MARTA FRIŠOVÁANDREA PUKOVÁ(S použitím materiálov Der Spiegel, The New York Times a Le Monde)