Cez deň je hradné nádvorie plné turistov. Aj preto sa skúšky kráľa Leara odohrávali od jedenástej v noci do štvrtej ráno a až po zotmení prichádzali na scénu plnú autentických kamenných artefaktov, z ktorých dýcha história, herci. FOTO – ĽUBOŠ PILC
Jiří Suchý, Karel Gott, slovenský výtvarník Rudolf Sikora, playmate Jana Štefánková, muzikant zo skupiny Lucie. Naozaj rôznorodá spoločnosť kráčala posledný júnový štvrtok hore Zámockými schodmi k Pražskému hradu. Na nádvorí Nejvyššího purkrabství sa usádzali na nie veľmi pohodlné kovové lavičky, predné rady mali trochu väčší komfort – na sedadlách ležali deky. Ocenili ich najmä dámy, ktoré sa obliekli do ľahkých šiat. Lebo premiéra Shakespearovho Kráľa Leara sa skončila štvrť hodinu po polnoci a noc mala ďaleko od vlahého letného večera. No hoci sa diváci sem-tam drkotali od zimy, z hľadiska neodišla ani noha. Prikoval ich doň najmä Jan Tříska. Herec, ktorého predchádzal vynikajúci chýr. Jeho Romeo v pražskom Národnom divadle či predstavenia v Krejčovom Divadle za branou sa stali legendárnymi. V Čechách však na javisku nestál dvadsaťpäť rokov, takže málokto v publiku mal možnosť potvrdiť, či pochvalné reči časom nepredstihli realitu. Dokonca ani režisér predstavenia MARTIN HUBA. Až teraz nastala príležitosť preveriť, čo má legenda spoločného s hercom z mäsa a kostí. Namiesto Romea stál už síce na javisku detinský starec Lear, zhrbený, vetchý, no v jeho krehkosti sa ukrývala vášeň hodná Romea. Nečudo, že režisér bol po premiére evidentne spokojný. Hoci na priamu otázku, či sa chvíľu po skončení mnohonásobných „standing ovations“ cíti šťastným, sa iba unavene usmial. Vraj ešte pár repríz a predstavenie snáď bude, ako si predstavoval.
Vráťme sa však o niekoľko dní späť. Skúšobné obdobie vrcholilo. V podkrovnej skúšobni Divadla na zábradlí, kde „learovcov“ prichýlili, bolo dusno. Herci v bufete čakali na začiatok poobedňajšej skúšky. Väčšinou posedávali pri nápoji, debatovali. Zaujalo ma, ako nahlas hrá rádio nejakú rozhlasovú hru. No potom som si všimla, že to nie je prijímač, ale Jan Tříska. V šiltovke a športovej mikine, prekvapujúco útly, stál za stolom a razantne a nahlas si odriekal ktorýsi Learov monológ. Nikto sa nad tým nepozastavoval. Osadenstvo krčmičky si zvyklo, že rolu neopúšťa ani na chvíľu, a mesiace, ktoré si na Leara vyhradil, patria skutočne iba kráľovi zradenému deťmi.
To naopak, ďalšia hviezda tohtoročných Letných shakespearovských slávností – Jiří Langmajer – počas skúšok stihol ešte ďalšie dve premiéry. V oboch hlavné roly. Aj v ten deň mal už za sebou dopoludnia Oidipa a večer po skúške ho čakal Obchodník s dažďom. Ale nereptal, divadlo berie rovnako vážne. A tak, hoci sa skúška skončila a mal sa kam ponáhľať, zostal v skúšobni ako posledný. Usadil sa režisérovi k nohám a spoločne hĺbali, ako zvládnuť ťažký monológ, ku ktorému stále nevie nájsť kľúč. To bolo zo skúšky najzaujímavejšie – sledovať, ako repliky dostávajú významy. Každá veta, ktorú možno napokon odveje z úst náhly poryv vetra a v zadných radoch ju ani nezačujú, znamená hodiny hľadania a driny.
„Langi, nepôjdeš si po predstavení ešte pozrieť scénu? Vyskúšať, či v tej diere v múre zvládneš sedieť toľký čas bez pohnutia?“ zaujíma sa pred definitívnym rozlúčením režisér.
„Po tom, čo vidím u Honzu Třísku, žiadne nezvládneš neprichádza do úvahy,“ má Langmajer jasno o hereckom nepohodlí.
* * *
Na Prahu sadá večer. S Martinom Hubom kráčame hore Zámockými schodmi. Po prvý raz si ide pozrieť scénu v hradnom plenéri.
Scénograf Jozef Ciller je už tam. Stojí s pomocníkmi nad horou vriec plných piesku. Hradný múr, piesok a masívne kamene z hradného lapidária sú základným výtvarným prvkom scény. Usádzame sa na kamenný trón. Vietor duje ako z Learovho monológu. Keď si neskôr budem prehrávať kazetu, ostré závany vetra zaznejú jasnejšie než režisérove odpovede. Vidno, že Martin Huba je unavený. No nie tak, ako bude unavený o týždeň, keď ho budeme fotografovať. Teraz sa mu pracovný deň končí okolo polnoci. Týždeň pred premiérou v tom čase začne iba skúšať a končiť bude o piatej ráno.
Keď vidím vaše nevyspaté oči, napadá mi, oplatí sa vôbec toľko namáhať kvôli predstaveniu, ktoré má kratší život než tohtoročné leto? Nech bude akokoľvek úspešné, odohrá sa iba päťdesiat repríz, väčšinou pre turistov.
Keby človek zvažoval, čo sa u nás oplatí, to by sme veľmi rýchlo skončili. Keď sme už pri shakespearovskej téme, v Hamletovi je monológ – ak v hľadisku sedí jediný človek, ktorý rozumie, čo chceš povedať, zaslúži si, aby si hral naplno a nerozmýšľal o tom, či sa to oplatí. V divadle, a špeciálne pri Shakespearovi je takéto uvažovanie zakázané.
Na režírovanie Leara vás oslovila produkcia Letných shakespearovských slávností. Vybrali by ste si túto drámu, aj keby výber ponechali na vás?
Ak mám byť úprimný, asi by som sa neodvážil. Kráľ Lear je rozporuplná hra a predovšetkým, ide o nej obrovský chýr. A keď má niečo obrovský chýr, je to komplikovanejšie, ako keď sa dotýkate niečoho menej známeho. Lear je opradený množstvom superlatívov, až je to podozrivé. Musím sa priznať, že ani neviem, kedy som videl inscenáciu Leara, pri ktorej by sa ten chýr až tak potvrdil. S Learom sú spojené mnohé nástrahy, ktoré pri inej dráme nehrozia, na druhej strane, neviem si dosť dobre predstaviť, že keď vám ponúknu Leara, odmietnete. Bál by som sa, že by som si možno v ešte zrelšom veku, než mám dnes, vyčítal, že som vycúval. Nebolo to teda jednoznačné, ani romanticko nadšené rozhodnutie, ale od prvej chvíle som vedel, že nech budem akokoľvek krúžiť okolo odpovede áno či nie, napokon kývnem.
Čo vás na hre zaujalo najviac?
Téma, že keď sa človek dostáva do určitého štádia zrelosti, teda staroby, prehodnocuje, pociťuje hrozbu straty živočíšnej sily, možno i mocenských pozícií a rešpektu, ktorý si za života vydobyl. Samozrejme, že to muža v šesťdesiatke začne zaujímať do hĺbky jeho osobného utrpenia. No napríklad aj otázka, ktorú Lear na začiatku položí svojim dcéram – povedzte mi, ktorá ma máte najradšej? Je veľmi hlúpa. Z hľadiska psychológie je to druhá najškodlivejšia otázka. Horšia je už len – povedz, či máš radšej otecka alebo mamičku. Ako môže evidentne múdry chlap spraviť takúto strašnú chybu? Teda, keď to vyabstrahujeme – kedy múdry chlap kladie hlúpe otázky? A začnete si pripomínať momenty, kedy ste spravili rovnakú chybu.
Vy ste si Jana Třísku nevybrali, bol vám „pridelený“ rovnako ako hra. Od začiatku bol hlavnou hviezdou. V Prahe je reklamným ťahákom číslo jeden, produkcia mu hradí komfortný hotel, má exkluzívnu zmluvu. Nebáli ste sa, že nebudete mať partnerský vzťah?
Ja som sa bál najmä toho, že začnem pracovať s hercom, ktorý na prvú skúšku príde s už naučeným textom. Samozrejme, že Leara som mu do Ameriky poslal už mnou prečítaného, teda preškrtaného a upraveného, ale predsa len, doteraz som bol zvyknutý pracovať tak, že sa na čítacej skúške s hercami s hrou spoločne zoznamujeme, dohodneme sa na našom cieli. Nevedel som odhadnúť, ako sa vyvinie spolupráca, keď od začiatku bude herec text ovládať od „a“ po „zet“ . Ale nakoniec som tým úplne nadšený! Honza sa hru naučil, nazvime to v logickom „neutráli“, a tvorili sme spoločne. Asi je to spôsobené neobyčajnou disponovanosťou pána Třísku – hereckou i ľudskou. Ďalším šťastím bolo, že na veľa vecí máme rovnaký názor, dokonca aj podobnú životnú skúsenosť. Máme rovnako staré dcéry a veľmi blízky názor na povinnosť obety javisku, na pracovitosť a usilovnosť.
Fungovalo to hneď od samého začiatku? Aké bolo vaše prvé stretnutie?
Dali sme si rande v hoteli, kde býval. Čo-to sme o sebe vedeli, faxovali sme si, no zoči-voči sme sa nestretli, nevideli sme sa hrať na javisku. Prvé stretnutie bolo pre Honzu rovnako zvláštne ako pre mňa. Obaja sme ale doňho išli veľmi smelo, s odhalenou hruďou, čo pochopil, myslím, jeden aj druhý. Trvalo asi päť sekúnd, než sme zistili, že to bude bez problémov. Na mňa silne pôsobí už prvý stisk ruky, vtedy sa rozhodnem, či zo vzťahu vycúvam, alebo mu dám priechod. Tu to fakt trvalo tak päť sekúnd a vedel som, že extra problém nebude. Teda, pri všetkej náročnosti spolupráce, lebo to by som zase nechcel tvrdiť, že Honza je neproblémový človek. Je výnimočná osobnosť a každá výnimočná osobnosť si nesie aj určitý druh výnimočností, a vy sa musíte rozhodnúť, či to znesiete. Aby som to ale zhrnul. Hoci zo stretnutia som mal relatívne veľký strach, rýchlo opadol, a potom som sa bál už len jedného. Či splním jeho očakávanie a nebude považovať za chybu, že mi uveril. Ale to je môj ústredný problém, odkedy robím réžiu. Lebo je to dosť exkluzívne postavenie – tri mesiace máte v rukách životy desiatich – pätnástich ľudí. To je obrovský časový úsek a strašne ma stresuje, aby neskonštatovali, že to bol premárnený čas.
Jan Tříska vám bol k dispozícii od rána do večera, čo sa o ostatných hercoch povedať nedalo. Sám ste mi povedali, že často ste kvôli absenciám museli skúšať, čo sa dalo, a nie, čo by ste chceli. Nevznikalo z toho dusno?
Máte pravdu, bol to závažný moment, ktorý sprevádzal celé skúšobné obdobie. Nebolo možné nevnímať tento fakt, no snažili sme sa čo najkultivovanejšie mu čeliť. Honza prišiel z krajov, kde je samozrejmé byť koncentrovaný na jednu vec, no tu sú všetko herci z repertoárových divadiel, kde máte v hlave desať titulov a za mesiac odohráte dvadsať rôznych predstavení. Aj preto sme napokon skúšali večer čo večer od jedenástej v noci do rána do štvrtej.
Napriek tomu vraj Jan Tříska nikdy nevynechal ranný beh.
Honzova vzácnosť spočíva v tom, že má jeden ústredný problém – teraz je to Lear – a on sa mu totálne oddá. Nie je to tak, že postave sa venujem toľko a toľko, a potom si zabehám. Síce behá, ale ešte aj beh je v mene Leara. Každú hodinu, pokiaľ nespí, obetuje úlohe.
Hoci som sa s ním stretla iba na chvíľu, pôsobil na mňa trochu ako človek z iného sveta. Evidentne nepreháňa, keď tvrdí, že Lear na neho vplýva viac, než je zdravé, totálne sa s ním zžil. Už ste sa stretli s podobným nasadením?
Trochu áno. A už som sa s tým už stretol.
U seba?
To ste povedali vy.
Myslíte si, že mu pod vplyvom roly šialenca naozaj hrozí sebadeštrukcia?
To si musí každý herec ustrážiť sám. Ale pokiaľ ide o Leara, zatiaľ sa Honza prepadá správnym smerom.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
