z nich vybudovala minulý rok v Groznom Detský dom. Dnes rozbieha projekt adopcie čečenských detí na diaľku.Vojnové konflikty v Čečensku zanechali za sebou nielen veľa mŕtvych a zmrzačených ľudí, zničených domov, ale postihli aj mnohé deti. Tisíce z nich majú dnes len jedného z rodičov, desiatky, možno stovky nikoho. Mnohé prišli o strechu nad hlavou, zdravie, vzdelanie či iné životné istoty. Situácia v zničenej krajine je dnes zúfalá. Neexistuje tam žiadny záchranný sociálny systém a humanitárna pomoc postupuje pomaly. Každý sa stará len sám o seba. V troskách rozbombardovaného Grozného sa potĺkajú siroty a deti bez domova, ktoré nemajú nikoho, kto by sa o ne mohol starať, živil ich, kto by ich mal rád. Všetkým sú ľahostajné.

Vojna je pre čečenské deti normálny stav

„Znie to zvláštne, ale mnohé tieto deti, predovšetkým tie menšie, majú dnes vlastne šťastie, že vo svojom živote poriadny mier nezažili,“ hovorí Petra Procházková, ešte minulý rok reportérka agentúry Epicentrum, dnes druhá „mama“ desiatok detí v Groznom. Podľa jej slov považujú čečenské deti vojnu za niečo normálne. „Vzruší ich len niečo, čo z bahna, v ktorom žijú, vybočuje. Začala som im kupovať videokazety s rôznymi prírodopisnými filmami, aby aspoň takto spoznali, čo je to napríklad more, alebo ako vyzerá slon. Raz som im priniesla aj rusky nahovorenú turistickú videokazetu o Prahe a oni doteraz veria tomu, že to je to rozprávka, že sú to kulisy a nejaký hraný film. Našťastie si nedokážu uvedomiť, že okrem Grozného existuje aj iný svet, v ktorom stoja celé domy. Sú tak ušetrené veľkého sklamania a depresií, ktoré prežívajú dospelí. Deti si uvedomujú svoju situáciu akurát vtedy, keď majú hlad. Tej kazete o Prahe dlho neverili. Potom som im ale pustila inú, ako som na hrade dostávala od pána prezidenta vyznamenanie, boli tam všetky ceremónie a aj Praha. Akonáhle ma tam uvideli, pochopili, že to nie je rozprávka. Bol to pre ne dôkaz reality, uverili, že vo svete naozaj existuje niečo pekné. Odvtedy sa ma stále pýtajú, ako je to možné, ako to v Prahe vyzerá. Je to pre nich najkrajšie miesto na svete. Ja chcem, aby si uvedomili, že žijú zle. Kým si to totiž neuvedomia, nebudú mať snahu pre seba niečo robiť. Oni považujú za výborné, keď sa niektorý deň nestrieľa a keď sa, naopak, niekedy strieľa viac, tak to považujú za niečo zlé. To, že je všetko rozbombardované, že tam nie je voda a elektrina, ktorú ani nepoznajú, je pre nich normálne. Keď sme kúpili generátor a zapojili žiarovky, deti boli z toho úplne šokované,“ opisuje Petra situáciu čečenských detí.

Keď vlani zakladala v Groznom Detský dom Berkat, myslela si, že jeho činnosť rozbehne počas dovolenky, potom sa vráti do Moskvy a bude sa ďalej venovať novinárčine.

„Ukázalo sa ale, že to nie je možné. Ľudia ma prekukli, zistili, čo na mňa platí. Chodili za mnou a prosili ma, aby som neodchádzala. Možno preto, že som bola jediným stabilne žijúcim cudzincom v Groznom, sa ku mne akosi pripútali. Podľa mňa neoprávnene, pretože ja pre nich zase až toľko urobiť nemôžem. Ale ako sme postupne rozbiehali nové a nové projekty, už mi bolo ľúto tam tie deti nechať a nerobiť pre ne niečo ďalej. Vtiahlo ma to a už sa odtiaľ asi nikdy nedostanem.“

Detský dom sa postupne stal útočiskom pre päťdesiat detí, ale jeho kapacita už pre celý Groznyj nestačí. Postupne by teda mali v troskách mesta vyrásť ďalšie detské centrá. O deti sa však treba postarať už teraz. „Rozmýšľali sme o nejakom inom spôsobe, ako by mohli tie deti prežiť, a usúdili sme, že by sa to dalo urobiť cez projekt adopcií na diaľku. Zastrešovať ho bude Arcidiecézna charita Praha, ktorá už má takéto skúsenosti, a bude sa týkať mesta Groznyj. Potrebujeme totiž partnera v Európe, keď my budeme v Čečensku.“

Noví strýčkovia a tety

Proces adopcie bude prebiehať tak, že Berkat vytypuje v Čečensku dieťa, ktorému vyhotoví kartu s osobnými dátami, sociálnym vyšetrením a popisom jeho momentálnej situácie vrátane zdravotného stavu. Kartu potom pošlú do Prahy, kde bude zaradená do databázy Arcidiecéznej charity, ktorá nájde dieťaťu adoptívneho rodiča. Ten bude potom na dieťa posielať dohodnutú sumu peňazí a z Berkatu bude pravidelne dostávať správu o jeho situácii. So svojím adoptívnym dieťaťom sa vlastne nestretne.

„V každej krajine je to iné,“ vysvetľuje Petra Procházková. „Niekde je možné, aby sa adoptívni rodičia s deťmi stretli. U nás je ale problém jednak vo vzdialenosti, jednak v administratívnych problémoch. Deti nemajú pasy, nemajú doklady o narodení, sú to jednoducho nájdenci, o ktorých často ani nevieme, ako sa presne volajú. Adoptívny rodič bude ale o dieťati všetko vedieť, správy by mal dostávať minimálne dvakrát ročne. Samozrejme, že by bolo lepšie viackrát, ale v Groznom dnes nie je žiadne spojenie. Nie je tam telefón, elektrina, nefunguje e-mail. Obmedzené je to teda naozaj len financiami a technickými záležitosťami, nie tým, že by niečo bolo zakázané.“

Na diaľkovú adopciu je momentálne pripravených prvých dvadsať detí. „Vznikla trochu paradoxná situácia. Najskôr som si myslela, že to tu nikoho nebude zaujímať a že pre deti bude ťažké nájsť rodičov. Vybrala som teda dvadsať detí, ktoré by najviac potrebovali ešte ďalšiu pomoc okrem tej, ktorú im dávame my. Ale keď som prišla do Čiech a začala som o programe hovoriť, tak sa mi v priebehu niekoľkých dní prihlásili stovky ľudí, takže teraz mám veľa rodičov a málo detí. Pritom mám však zoznam ďalších asi osemsto, ktoré som tam zatiaľ nedala len preto, lebo som sa bála, že budú v databáze roky, a nikto ich nebude chcieť,“ hovorí Petra. Ako však zdôrazňuje, najradšej by bola, aby si adoptívni rodičia medzi deťmi veľmi nevyberali. „Nechcem tie deti predávať ako mäso v obchode. Radšej by som bola, keby rodičia povedali – nám je to jedno, chceme pomôcť dieťaťu, o ktorom si myslíte, že to potrebuje najviac.“

A ako vnímajú šancu na aspoň trošku lepšiu budúcnosť deti z Grozného? Väčšinou vraj majú pocit, že sa zásadne zmení ich život. „Musíme im vysvetľovať, že celkom tak to nie je, pretože tá čiastka nemôže byť, vzhľadom na finančné možnosti v Českej republike veľmi veľká. My im chceme zlepšiť život a dostať ho na únosnú hranicu, napríklad, aby nemali hlad, aby mali aspoň raz za mesiac mäso a podobne. To nie je o tom, že budú chodiť na Kanárske ostrovy. Deti ale majú radosť, vnímajú to ako nové priateľstvo a my im vysvetľujeme, že im bude cudzia teta alebo strýčko pomáhať.“

Musí to byť pomoc bez podmienok

Problémy však nie sú vraj ani tak s deťmi, ako skôr s ich príbuznými. Sú totiž dva druhy ich reakcií. Jedni sa obávajú, že im chce dieťa niekto ukradnúť, druhí by chceli získať niečo aj pre seba. „Tým prvým vysvetľujem, že dieťa im nikdy nikto nezoberie a že to nie je pomoc iba jemu, ale celej rodine. Nestane sa predsa, že adoptované dieťa bude jesť pomaranč a ostatní sa naň budú pozerať. Keď bude mať adoptované dieťa päť súrodencov, je to pomoc pre celú rodinu. Druhá reakcia je typická pre každú oblasť, kde je chudoba. Ľudia sa z toho snažia čo najviac vyťažiť. Keď im povieme, že hľadáme niekoho z Európy, kto by bol ochotný pomáhať im počas niekoľkých rokov, tak sa začnú pýtať, koľko to bude peňazí, na čo ich budú môcť použiť. Musím im vysvetľovať, že peniaze nedostanú, ale že budeme dávať dieťaťu to, čo potrebuje. Inak to ani nie je možné. Musíme zabrániť tomu, aby u adoptívnych rodičov došlo k rozčarovaniu. Ale takisto chcem aj potenciálnych rodičov pripraviť na to, že si neadoptujú milého medvedíka, ktorý ich bude mať rád, ale že to bude možno pekný grázel. Musí to byť pomoc bez podmienok, nie aby hovorili – ja chcem dievčatko, aby bolo dobré a dobre sa učilo.“

Projekt adopcie čečenských detí na diaľku nechce Petra Procházková obmedzovať len na Českú republiku. Dúfa, že čoskoro prenikne aj do zahraničia. „Každý človek na svete musí mať možnosť adoptovať si čečenské dieťa a ja to vybavím. To je práve to, čo tento svet zmenší a spojí. Internetová stránka je síce zatiaľ iba v češtine, takže je zrozumiteľná len Čechom a Slovákom, ale pripravujeme ju už aj v angličtine a francúzštine, takže potom sa to rozbehne,“ dodáva s optimizmom.

Na čečenské deti je Petra veľmi naviazaná, takže za tri mesiace, počas ktorých je v Prahe, jej veľmi chýbajú. Informácie, ktoré z Grozného má, však hovoria, že Detský dom Berkat funguje dobre.

Ona sa však teraz nemôže vrátiť. V marci jej ruské úrady oznámili, že má vo svojich vízach nezrovnalosti a má si ich dať do poriadku. V Prahe jej však nové vízum už odmietli vydať.

„Kvôli humanitárnej pomoci Čečensku to určite nie je. Naopak, myslím si, že sa to ruskej strane páčilo. Mali sme dobré a korektné vzťahy dokonca aj s ruskou armádou a s Federálnou bezpečnostnou službou, takže si nemyslím, že dôvodom mojich problémov s vízom je detský domov. Predsa nemôže byť niekto taký bezcitný, aby cez mňa škodil deťom. Myslím si, že dôvody sú inde – je to zrejme určitá nespokojnosť ruskej strany s mojou novinárskou prácou. To sa ale, dúfam, vysvetlí. Okrem toho, na začiatku tohto storočia sa mi zdá zvláštne, že chce niekto rozdeľovať rodiny. Môj manžel je ruský občan a je v Groznom. Ja v Prahe a som takmer ako bezdomovec, nemám tu žiadne veci, putujem od bytu k bytu.“

Zmieria Rusko a Čečensko deti?

Konflikt v Čečensku trvá už sedem rokov. Petra Procházková, ktorá dnes v hlavnom čečenskom meste pomáha deťom, tam pôsobila dlho ako novinárka a situáciu v krajine dôverne pozná. Podľa jej slov potrvá minimálne desať rokov, kým sa Čečensko ako-tak pozviecha. Humanitárna pomoc tam prichádza veľmi pomaly.

„Podľa mňa je to aj preto, že svet doteraz nedokázal presvedčiť ruské vedenie, že pre samotné Rusko je dobré, aby sa situácia upokojila, dostalo sa tam čo najviac pomoci zo zahraničia a rýchlo sa dosiahla znesiteľná úroveň. Trestno-právne organizácie nech sa trebárs päťdesiat rokov zaoberajú tým, kto je vinný a kto to začal, ale pri humanitárnych organizáciách treba odhodiť všetku politiku a presvedčiť Rusko, že pomoc je potrebná okamžite. A to sa zatiaľ nepodarilo. Mňa nezaujíma, kto tam vošiel prvý, kto prvý vystrelil a kto za to môže. Rusom neprekáža, že tam mám detský dom, neprekážalo by im, keby chcel niekto obnoviť Groznyj. Sú radi, lenže stále neveria, že humanitárna pomoc je náš cieľ. Kaukaz však potrebuje pomoc. Tam je stále zle,“ hovorí žena, ktorá vraj nemá u ruského vedenia najlepšie meno. Pritom by mu veľmi rada vysvetlila, že to, čo robí, sa týka práve Ruska, že je to ruská záležitosť. „Hľadám možnosť, ako prezidentovi Putinovi vysvetliť, že aj on sám by mohol tomu pomôcť. Napríklad tým, a to by bolo úplne fantastické, že by si adoptoval niektoré z opustených ruských detí, ktorých je v Groznom veľa. Bolo by to krásne gesto, ktoré by malo zmysel a praktický význam, pretože on je vzorom pre veľkú časť Rusov. A neviem si predstaviť lepšie ukončenie konfliktu v Čečensku ako to, že si Rusi povedia, že sa treba postarať o deti, ktoré poznačila vojna, za ktorú sú vinné obe strany. Práve prostredníctvom týchto detí by sa mohla nájsť cesta k zmiereniu.“

ANDREJ ŠIMONČIČ