Marta Sládečková: Bola som štvancom

V domovskom divadle Astorka hrá deviatu sezónu. Momentálne nič neskúša, a tak sa viac potuluje po dabingových štúdiách. Momentálne nahovára telenovelu Pohľad ženy (beží na STV) a pracuje na druhej telenovele pre TV Markíza s názvom Prameň, ktorá by mala ísť do vysielania v júli. Renomovaná herečka sa preto okrem voľna na svojej chalúpke teší aj na dovolenku v Portugalsku. Marta Sládečková sa tam chce naučiť hrať golf.

Aké miesto zaujíma vo vašom srdci rodné mesto Trenčín, Martin, kde ste začínali, Nitra, kde ste stvárnili veľa krásnych postáv a Bratislava, kde žijete a pracujete?
Všetky mám rada z rozličných dôvodov. V Bratislave som túžila žiť odkedy som tu študovala. Nevedela som si predstaviť život inde. Dostala som sa však do Martina, a to bola výborná škola. Hralo sa tu divadlo s veľkým D. Martin ma však ako mesto veľmi nezaujalo, pretože okrem divadla a lyžovania, ktoré som sa tam naučila, tam vtedy nebolo nič zaujímavé pre mladé dievča. Celkom dobre mi padlo, keď po pár rokoch prišla ponuka z Nitry. Opäť som sa dostala bližšie k Bratislave. Dosť dlho mi však bolo ľúto za kolegami z Martinského divadla.

Čím sa odlišovalo vaše pôsobenie v Nitre od Martina?
Nitra už bola o niečom inom, pretože odtiaľ sa často chodievalo do Bratislavy na kšeftíky. Dospelo to do takého štádia, že som bola štvancom viac v aute, ako v byte. Potešila som sa, keď mi po premiére v v réžii pána Lasicu ponúkli v Astorke angažmán.

Kde sa teda cítite najlepšie?
Na myjavskej chalupe. Ide to asi s vekom. Človek má dosť mesta a skôr potrebuje kontakt s prírodou. Utiekam sa do samoty, kde som iba s ľuďmi, ktorých mám rada. Naša chalupa nie je ďaleko od Nového mesta nad Váhom, preto tam často beriem aj maminku. Na tom istom vŕšku leží chalupa mojej staršej sestry, sme tam spolu celá rodina. Sú to najlepšie chvíle, aké si dokážem predstaviť.

Máte sestru, po ktorej vraj všetko kopírujete. Aj kúpu nemovitostí. Čo sestra kopíruje po vás?
Nič. A dobre robí. Musím uznať, že vo vzťahu nás dvoch som ja ten vášnivec. Všetko robím emóciami, kým ona hlavou. Ľubka platí v našej rodine za rozvážneho človeka. Často zachránila situáciu tým, že všetko prehodnotila. Sestra je presne ten článok, ktorý všetko dokáže utlmiť.

V čom ste si podobné a v čom sa líšite?
Fyzicky sme odlišné, hoci ľudia, ktorí nás poznajú tvrdia, že máme rovnakú mimiku. Sestra je maminkin odliatok a ja som po ockovi. Vyštudovala chemickotechnologickú fakultu, chvíľu tam aj pôsobila a momentálne pracuje na oddelení nukleárnej medicíny.

V televíznom Chalupáriu ste dostali diplom za recept roka - Chalupárske zemiaky. Po kom máte talent na varenie a po kom ste herečka?
Veľa vecí som zdedila po mame. Herečka som po dedkovi z maminej strany, ktorý bol ochotníkom a človekom mimoriadne činným v oblasti kultúry. Aj mamin brat je herec v Trnavskom divadle. Náš otec síce varil výborné polievky, mama však bola, čo sa varenia týkalo, hlavný šéf. Až v Martine, keď som bola prinútená variť, som zistila, že to viem. Neskôr som začala skúšať nové jedlá, a tak som si v rámci kulinárstva rozšírila obzory. Dnes si trúfam povedať, že som ten lepší priemer.

Milan Lasica raz povedal, že do hier, ktoré režíruje, si obsadzuje iba takých ľudí, ktorých má rád. Často hráte v jeho aj televíznych incenáciách - naposledy to bol televízny film Chaos. Aký je váš vzťah k pánu Lasicovi?
Vždy som ho vnímala ako človeka, ktorého si nesmierne vážim. Predstavoval pre mňa obrovské tabu. Na škole sme nikdy neprišli do kontaktu, a tak ma prekvapilo, že mi ponúkol hosťovačku v Astorke. Po nej sme začali spolupracovať častejšie. Veľmi rada si spomínam na televíznu inscenáciu Veľká rošáda. Asi som sa mu zapáčila a zaradil ma medzi "svojich hercov". Som na to veľmi pyšná.

Kritici píšu, že pre vaše herectvo je typický vecný, impulzívny prístup k tvorbe charakteru. Na konte však máte množstvo rozličných postáv a ženských typov. S ktorými ste sa najľahšie stotožnila a ktoré z nich celkom nevyhovovali vášmu naturelu?
Vždy mi boli trošku bližšie komédie. V tomto smere sa cítim absolútne doma a aj odozva od publika je jednoznačná. Túto parketu mám veľmi rada. V klasickom divadle sa však stretnete nielen s úlohami, aké by ste chceli. Hrala som aj veľa dramatických postáv, napríklad úlohu Lavínie v inscenácii Smútok pristane Elektre, za ktorú som dostala Cenu Janka Borodáča. Popasovala som sa aj s ťažkými charaktermi, ale nehrala som ich s takou ľahkosťou a radosťou ako komédie. Hoci je Shakespeare geniálny a krásny autor, keď mám na javisku tri hodiny veršovať, bojím sa, že zabudnem rým. Iba pán Lasica sa dokáže zachrániť, keď mu v takejto hre vypadne text. Bleskovo vytvorí iný verš s rovnakým zmyslom.

Kedy vám vypadol text?
(Smiech.) Stalo sa mi to práve v Shakespearovom Kupcovi benátskom.

Ste veselá, otvorená povaha. Myslíte si, že extrovertom sa žije ľahšie?
Odjakživa som mala v sebe nehraný optimizmus. Oveľa ľahšie je žiť s úmevom, ako sa uzatvárať do seba a stále v sebe prehodnocovať tajomstvá a bôle. Myslím si, že mám anjela, ktorý nado mnou lieta a ochraňuje ma. S optimizmom sa mi v živote zatiaľ darilo.

Pred tromi sa konala stá repríza Hlavy medúzy. Nie je to pre herca priveľká nuda hrať osem rokov to isté?
Vôbec nie. Hlavu medúzy som milovala. Keď som videla, ako ľudia reagovali, fandili a na záver tlieskali, hrala by som to aj sto rokov.

Viete všetko naspamäť, aj keď sa o polnoci zobudíte?
Viem. Ale mávam desivé herecké sny. Práve pri Kupcovi benátskom som sa budila, že si neviem spomenúť na ďalší text. Bolo to hrozné.

Na výročie vášho vzťahu s priateľom ste dostali krásny prsteň. Máte rada pravé šperky?
Mám rada pravé šperky, pretože sami páči všetko, čo je pravé a nefalšované. Ľudia, materiály, pravé šperky. Raz som si kúpila bižutériu a skončila som so zeleným krkom.

Stratili ste už niekedy niečo vzácne?
Priateľku, ktorá ma sklamala. Ale na to ste sa asi nepýtali. Čo sa týka hmotných statkov, postrácala som asi všetko - mobil, dáždniky, rukavice, okuliare, ale nič mimoriadne hodnotné, za čím by ma srdce bolelo. Raz mi však vykradli kufor auta. Mala som tam všetky milé veci na oblečenie aj kozmetiku. Vtedy som sa od zúfalstva rozplakala.

Naposledy ste hrali vo filme Kráľ sokolov, ktorý je aj o slobode. Čo pre vás znamená sloboda?
O Vodnároch sa hovorí, že sú veľmi nespútaní, nedajú sa obkrútiť okolo prsta. A keďže som pravá Vodnárka, ešte som sa nevydala. Vždy som žila v priateľských vzťahoch. Natrafila som na Vodnára a mám pocit, že tú slobodu pociťujem rovnako, ako on. Ani jeden, ani druhý sa vzájomne nechceme pripútať papierovým spôsobom. A preto to funguje. Tolerujeme sa, vážime, ale necháme toho druhého žiť.

A čo manželský zväzok?
Kedysi dávno na vysokej škole som po ňom túžila. Chcela som mať svadobné šaty a obrúčku. Ten človek, ktorého som nepriamo požiadala o ruku, si ma však nechcel zobrať. Na jeho obranu musím povedať, že sa dodnes neoženil a tiež žije v takých podobných vzťahoch. Neskôr ma to už nikdy nenapadlo. Možno keby prišli deti, stavala by som sa k manželstvu inak.

Spomínate si na nejakú vtipnôstku z profesionálneho života?
Týchto srandičiek bolo veľmi veľa a smiešnych najmä preto, že išlo o situačný humor. Z posledného obdobia si spomínam na jeden fór. Anička Šišková s Adym Hajdu hrali zamilovanú dvojicu a viedli ľúbostný dialóg v predstavení Historky z Viedenského lesa. Zrazu niekomu v publiku zazvonil mobil. Dotyčný sa veľmi dlho tváril, že to jemu nezvoní, a už keď to začalo veľmi vyrušovať, Anička prerušila predstavenie, pozrela sa na pána a povedala: "Vybavte si to". Divák bol v takom strese, že telefonát vybavil, potom vypol mobil a kývol na Aničku: "Môžeme." (Smiech.)

V Astorke sú úspešné aj Gogoľove Mŕve duše. Aký je váš vzťah ku klasike?
Klasiku mám veľmi rada, a nielen preto, že je dnes moderné cez ňu dokazovať svoje intelektuálne zázemie. Hrala som cez Gorkého, Dostojevského či Ostrovského veľa, ale najviac mi vyhovuje Čechov.

Na Novej scéne hráte v alternácii s Gabikou Dzuríkovou v komédii Šiesti v pyžame. Je to o promiskuite, nevere aj o frustrácii. Kedy bývate vy osobne frustrovaná?
Málokedy. Priznávam, najviac ma dokážu najedovať šoféri, ktorí jazdia bez akýchkoľvek bariér. Aj keď vám spôsobia takmer haváriu, frčia ďalej. Navyše, k žene za volantom si dovolia nehorázne veci. Dokážu ma dohnať do takéto štádia frustrácie, že si s tým neviem poradiť. Inak takéto stavy nemávam. Raz sa mi stalo, že som bola v príjemnej spoločnosti, všetci sme jedli, popíjali a v kútiku sedela Szidi Tóbias. Mala hroznú depku. Ukazovala mi, že ju strašne bolí hlava. Objala som ju s tým, že jej dodám energiu. O desať minút bola veselá a mňa začala bolieť hlava. Odvtedy si dávam pozor.
Je o vás známe, že chodievate nakupovať do Viedne...
Chodila som, aj chodím. Niečo sa už dá nakúpiť aj tu, ale je to predražené. V Rakúsku nakúpim ten istý značkový tovar, oveľa lacnejšie.