„Keď sme dostali pozemok za mestom, vo zväze záhradkárov nám povedali, že si v záhrade môžeme postaviť aj malú chatku. Vybrať sme si nemali z čoho. Povolený bol len jeden typ – tzv. trojuholník s pivnicou, prízemím a podkrovím. Takmer celá stavba mala byť drevená, so strechou siahajúcou takmer po zem,“ spomína na svoje začiatky v osade záhradkárov Andrej Polonec, päťdesiatročný vodič z Martina.

Záhradkárske osady sa na Slovensku začali rozmáhať v päťdesiatych rokoch – keď ľudia, ktorí mali k pôde vzťah, o ňu prišli.

Voľné pozemky nevhodné na poľnohospodárstvo (na stráňach, v úzkych dolinách, na neúrodnej pôde, bývalých smetiskách a divých skládkach) štát ponúkol obyvateľom mesta, ktorí za vlastné peniaze pôdu zúrodňovali. Prihlásili sa mnohí. Prevažovali ľudia z dedín, ktorí sa presťahovali do miest, ale chýbal im kontakt s prírodou.

Záhradkárska osada musela vyzerať presne podľa plánu. Na určenej parcele muselo byť vyznačené, kadiaľ povedú cesty medzi jednotlivými záhradkami, kadiaľ oplotenie, kde bude centrálny prívod vody, kam sa bude vyvážať odpad a ako budú vyzerať chatky. Vo zväze záhradkárov sa dal kúpiť katalóg s projektmi chatiek za 120 korún.

Chatky sa od seba odlišovali len farbou strechy či typom dreva, ktoré záhradkári použili na stavbu stien. „Vyzeralo to celkom efektne. Jeden si chatku vymuroval a úplne bije do očí. Po revolúcii to už nikto nekontroloval a noví osadníci si začali stavať podľa vlastných predstáv. Mali by ste vidieť tie výtvory. Jeden tu má steny zakryté igelitom a podopreté latami. Aby mu to nespadlo,“ smeje sa pán Polonec. (maj)