„Spisovateľ sám píše, sám sa rediguje, sám sa cenzuruje, sám sa vydáva a predáva – a sám si tiež odsedí trest za toto počínanie.“ Známy výrok ruského disidenta Vladimira Bukovského, ktorý sa objavil aj v textoch k tejto výstave, možno (užitočne) trochu odľahčuje jej atmosféru v majestátnych priestoroch Národného múzea. Na druhej strane však najmä u mladších návštevníkov potvrdzuje ich (už neužitočnú) predstavu o samizdate ako o umelo velebenej relikvii či dokonca sentimentálnom fenoméne hraničiacom v dnešnom internetovom veku s falošnou romantikou. Odhliadnuc od faktu, že Bukovskij vedel, o čom hovorí (bol odsúdený na dvanásť rokov), samizdat a paralelnú kultúru v krajinách bývalého sovietskeho bloku nemožno ani po páde komunistického režimu považovať za uzavretú kapitolu.

Reinštalovanej výstave, ktorá mala premiéru v Berlíne v Akademie der Künste a ktorej organizátorom je Výskumný inštitút pre východnú Európu pri univerzite v Brémach, možno síce vyčítať mierny „insiderský“ charakter – akoby rátala s tým, že všetci jej návštevníci sú pamätníkmi a znalcami samizdatu. Táto výhrada síce trochu nahráva argumentom jej kritikov, dá sa akceptovať, že informatívnych textov tam mohlo byť ešte viac. Ale na druhej strane – je to stále ešte len trinásť rokov, čo samizdat bol nielen cenným zdrojom inak ťažko dostupných informácií, ale tiež osobitým svetom zvláštnych pravidiel vytvorených a uplatňovaných všetkými, ktorí sa dokázali v neslobodnej krajine správať ako slobodní občania. Aj keď za to neraz kruto trpeli.

Samizdat vznikol ako reakcia na kultúrnu politiku komunistických režimov a zakázaní autori si potom v paralelných štruktúrach vytvorili vlastné publikačné, výstavné, divadelné či koncertné priestory, čo viedlo k rozdeleniu jednotlivých kultúr na oficiálne a neoficiálne. Práve táto výstava prvýkrát porovnáva aktivity v jednotlivých krajinách a rôzne priority alternatívnych kultúr. V Poľsku to boli hlavne masové aktivity robotníckych a odborárskych štruktúr na čele so Solidaritou, v Čechách žila silná tradícia najmä knižných edícií a časopisov, kým na Slovensku dominovali nad skromným občianskym samizdatom periodiká kresťanského disentu i ochranárskeho hnutia.

Ďalším pozitívom výstavy je zdôraznenie faktu, že samizdat spájal ľudí, ktorí by sa v normálne fungujúcej demokratickej spoločnosti možno vôbec nestretli. V prípade Československa išlo napríklad o filozofov, výtvarníkov, predstaviteľov cirkví, rockerov, ochrancov prírody či umlčaných politikov pražskej jari ‘68, a práve táto Patočkova „solidarita otrasených“ reprezentovala ďalší rozmer slobody samizdatu. To pri pozornej prehliadke zaregistruje aj menej informovaný návštevník výstavy, ale už sotva skutočnosť, že na rozdiel od Československa, NDR či Sovietskeho zväzu, v Poľsku a Maďarsku takmer neexistovala hraničná čiara medzi oficiálnou a neoficiálnou kultúrou – mnohí autori publikovali v bežných vydavateľstvách i v samizdate. A výstava tiež nemohla lapidárnejšie poukázať na to, že samizdat svojím významom presahoval (často nesprávne synonymicky chápaný) underground, ktorý sa väčšinou zameral „len“ na prezentáciu istej kultúry.

Popri tom je iba perličkou fakt, že v Poľsku odmietli slovo samizdat, ktorého autorom bol v 40. rokoch ruský básnik Nikolaj Glazkov, a používali spojenie „literatúra druhého obehu“ a Maďari pre zmenu „butiková literatúra“. Naopak, závažným argumentom proti názorom o odložení fenoménu samizdatu ad acta je nekončiaci sa proces objavovania jeho ďalších exemplárov a nových kontextov. Aj z tohto aspektu možno túto putujúcu výstavu vnímať nie ako samizdatový sumár, ale ako potrebný vydarený odrazový mostík.