Súd s Černákom a jeho ôsmimi komplicmi sa začal 3. 11. 1999 priamo v banskobystrickom Ústave na výkon väzby za prísnych bezpečnostných opatrení.

Bol už medzi nimi aj Miloš Kaštan, ktorému sa podarilo unikať pätnásť mesiacov, ale nakoniec ho chytilo české policajné komando v Prahe. A to až po viacerých pokusoch, keď unikol vždy len akoby zázrakom. Mal však už tak zmenenú vizáž, že ho identifikovali až podľa odtlačkov prstov.

Obvinení čelili žalobe zo siedmych trestných činov vrátane troch prípadov vydierania (pričom najdôležitejšie bolo svedectvo podnikateľa Mariána Karcela), daňového úniku a najzávažnejším bola vražda poľského megapodvodníka Szymaneka.

Tento súdny proces bol považovaný za historický, mimoriadnymi bezpečnostnými opatreniami aj novými procesnými úkonomi. Na „proces storočia“ sa akreditovalo päťdesiat slovenských aj zahraničných novinárov, vyšetrovací spis mal 6084 strán, obžaloba „len“ 181.

Nakoniec bolo vypočutých priamo 62 svedkov, 190 svedectiev z prípravného konania bolo pred súdom prečítaných. Černáka priviezli tri dni pred prvým pojednávaním z Leopoldova helikoptérou. Prísne bezpečnostné opatrenia zahŕňali dokonca aj to, že všetci zamestnanci väznice, ktorí mali na Horehroní nejaké rodinné zväzky alebo korene, boli dočasne premiestnení na iné pracoviská.

Budova, kde zasadal šesťčlenný tribunál, bola obkľúčená zosilnenými policajnými hliadkami, na príjazdových cestách boli závory a nad budovou hliadkoval vrtuľník. Prvý raz tiež bola využitá inštitúcia chránených svedkov, ktorí vypovedali pomocou videokonferencie.

Najdôležitejší z nich vypovedal o najťažšom zločine, vražde Szymaneka. Objasnenie tejto vraždy a únosu, čo jej predchádzal, napomohlo svedectvo korunného svedka. K výpovedi ho priviedlo poznanie, že aj jemu ide o život.

Večer 8. 3. 1998 vychádzal Alexander Horváth nazývaný Šani z nočného klubu Viktória v Prešove. Guľka zo špeciálnej guľovnice ho zasiahla do chrbta na krok od jeho auta Jaguar XJ Daimler, na ktoré spadol, a zanechala mu trvalé následky. Z obávaného gangstra, neoficiálneho švagra zastreleného bossa Holuba a dlhoročného kumpána Černáka, sa stala ochrnutá troska odhodlaná vypovedať.

Pri tom prešiel pozoruhodnými zmenami vzťahov – najskôr sa zmieril s vraždou vlastného pološvagra a prešiel na stranu objednávateľa jeho vraždy Černáka, aby sa nakoniec sám stal obeťou útoku pravdepodobne na pokyn Černáka, ktorý sa chcel zbaviť ďalšieho svedka a proti ktorému nakoniec začal aj svedčiť.

Jeho svedectvo o posledných hodinách uneseného Szymaneka sa začína v jeden septembrový večer roku 1997 v hoteli Ďumbier. Černák sem zvolal vybranú spoločnosť – košického bossa Holuba, jeho pobočníka Fabiána a pološvagra Horvátha. Asistovali im ďalší mafiáni nižšieho kalibru. Všetci už vedeli, že superboss Černák má kdesi rukojemníka v hodnote sto miliónov.

V najlepšej zábave sa hostiteľ Černák zdvihol a vyzval hostí, aby ho nasledovali. V terénnom voze vyšli niekoľko kilometrov za Brezno. Tam presadli do iného džípu, ktorým sa vyviezli do strmého vrchu k jednej z chát v lesoch za Polomkou, v lokalite Petríkovo-Brestovec. V nej našli strážcov a spútaného bradatého Poliaka.

Černák sa v scéne, ktorú režíroval len on sám, zjavne vyžíval. Nechal Poliaka priviesť a okázalo sa ho opýtal, či je ochotný zaplatiť výkupné. Odpoveď ho však už nezaujímala. Mal lepší nápad. Vytiahol zbraň a so slovami „Uvidíme sa v pekle!“ Szymanekovi strelil do otvorených úst. Potom jeho muži odtiahli telo do pripraveného provizórneho hrobu. Tam Černák vystrelil druhýkrát, tentoraz mieril na srdce.

Tá výzva na schôdzku v pekle sa začala napĺňať už čoskoro...

Detaily vydieranie Karcela

Na hlavnom pojednávaní vysvitlo, že Karcel nebol žiadne neviniatko. Mal podvodne obchodovať s naftou, konkrétne išlo o 59 vagónov nafty z Maďarska.

Vypovedal o tom jeho bývalý spoločník Ivan Harvan, hoci zmätene: „Dodnes nechápem, že nikomu z polície v Podbrezovej nebolo podozrivé, odkiaľ vagóny šli, že ich Karcel poťahoval a prečerpával... Z daňového úradu chceli za zisk z nafty 17 miliónov. Karcel ma chcel urobiť vedúcim chaty. Nechcel som... Povedal som, že nebudem obchodovať. Dobili ma. Odviezli do Brezna a strieľali mi okolo nôh. Bolo to vo februári 1995. Už 17. februára som bol v Bangkoku v Thajsku. Dvakrát ma tam chceli vyviezť a nechať zabiť, zbaviť sa ma. Keď im to nevyšlo, dali ma do väzby.“

Mimochodom, nemá veľkú logiku investovať do výletu bieleho koňa do Thajska, aby ho tam zlikvidovali, keď to bežne robili pri prvej vŕbe. Isté je, že Karcel mal kontakty na kriminálne prostredie a zrejme na to doplatil.

Za vydieraním Karcela mal byť vtedy neznámy Igor Šajgal, ktorého po rokoch polícia obvinila z objednávky vraždy jeho bývalého spoločníka Jána Kubašiaka. Bol to Šajgal, kto si vymyslel fiktívny dlh vo výške 4,5 milióna korún a na jeho vymáhanie si privolal černákovcov.

Iná verzia hovorí, že s Karcelom mal rovnaké kšefty ako s Kubašiakom (Kubašiak a Karcel mali byť priatelia) – podvod s vykurovacími olejmi. A Karcel si pri tom odsypal bokom viac, než sa dohodli. Šajgal z neho peniaze nevedel dostať, tak povolal na pomoc černákovcov.

„Šajgal odmietol predchádzajúcu ponuku, aby sa to vybavilo bez Černáka a jeho ľudí. Na stretnutie na čerpacej stanici Benzinolu u Sekerku teda prišli Černák, Kaštan, Kán, Šajgal a ďalší ľudia. Nemal som iné východisko, iba ponúknuť penzión v Bystrej, a vtedy sa všetci išli naň aj pozrieť,“ vypovedal Karcel.

„Z vlastnej vôle by som penzión nepredal. O desať dní ma pozval Kaštan do hotela Lux, kde už čakal aj Šajgal. Tam mi predložili kúpnu zmluvu na penzión, ktorý mal byť prepísaný na Šajgalovho syna. Nechcel som, aby Šajgal mal z toho prospech, a chatu som ponúkol Černákovi. Asi o týždeň ma Černák zavolal do Brezna a dal mi jeden a pol milióna korún ako vyrovnanie za penzión. U Černáka sa rozhodlo, že penzión bude napísaný na Ambróza. Popoludní prišiel do Černákovho fitness aj Šajgal a súhlasil s tým, že penzión pôjde na Ambróza. Potvrdil, že tým bude pohľadávka ku mne vyrovnaná.“

Šajgal na výzvu súdu aj vypovedal ako svedok. Na poznámku sudcu Samuela, že on by vlastne mal sedieť na lavici obžalovaných, sa len pousmial a slobodne odišiel. Prokuratúra ho totiž nikdy z vydierania (za ktoré všetci ostatní sedeli a Karcel doplatil životom) neobvinila.

Možné vysvetlenie ponúkol novinárom po rokoch sám Šajgal: „Priateľské vzťahy udržujem so sudcami Okresného súdu v Brezne. Mimoriadne dobré kontakty mám na okresnom riaditeľstve polície, kde poznám riaditeľa a viacerých policajtov, poznám aj policajtov v Banskej Bystrici. Kontakty mám na prokuratúre v Brezne a priateľov na Colnom riaditeľstve v Banskej Bystrici. Som sponzorom motoristických a spoločenských akcií, za čo sú mi viaceré osoby zaviazané.“

Šajgal je príkladom, že ak by spravodlivosť zasiahla hneď pri prvej príležitosti, nedošlo by k ďalším zločinom a Slovensko by o šesť rokov nato nemuselo zaznamenať mimoriadne brutálnu vraždu Šajgalovho spoločníka Kubašiaka pred očami jeho ženy, detí a náhodne prítomných známych.

Text je úryvkom z kníh Boss všetkých bossov a Mikuláš Černák.