Verejnosť sa o Černákovi dozvedela aj vďaka honosným oslavám jeho tridsiatychprvých narodenín len niekoľko dní po spomínanej tlačovke. Tých sa zúčastnil celý vtedajší mafiánsky výkvet od Kolárika s Horváthom z východu, cez bratov Mellovcov zo západu, až po početnú delegáciu bratislavskej mafie.
V Banskej Bystrici musel každý vidieť, že boss všetkých bossov oslavuje; nad Urpínom, a tým aj nad mestom sa na jeho počesť rozpútal spektakulárny ohňostroj.
Zábery z oslavy odvysielala v hlavnom spravodajskom vysielaní televízia Markíza, ktorej vtedajší majiteľ Pavol Rusko mal k podsvetiu podivuhodný vzťah. Rusko potvrdil, že šot sa odvysielal na jeho zásah, pretože vedúci vydania ho do vysielania odmietol zaradiť.
„Pripadalo mi to ako dobrý komerčný ťah,“ konštatoval Rusko. Ním vedená televízia odvysielala dokonca aj pozitívne ladený príspevok o Mikulášovi Černákovi ako sympatickom chovateľovi tigrov. Asi tiež dobrý komerčný ťah vzhľadom na možný rozvoj chovateľstva dravých šeliem na Slovensku!
Počas prvého megaprocesu s Černákom bol Rusko predvolaný ako svedok kvôli údajnej existencii zvukovej nahrávky zo stretnutia Pavol Rusko – Mikuláš Černák. Rusko to najskôr popieral, ale o pár rokov potvrdil, že sa stretli „na päť-desať minút“.
Novinári získali zdroje, podľa ktorých sa stretli v bare banskobystrického hotela Lux a boli spolu dlhšie. A mali si isto čo povedať. Mali spoločného nepriateľa Františka Mojžiša, ktorý medzičasom svedčil aj v kauzách proti Ruskovi.
To bol však tiež zenit Černákovej moci a „slávy“. Koncom toho istého roku, 18. decembra 1997, špeciálna policajná jednotka z Bratislavy obsadila ráno sídlo CBS Security 3 na Kuzmányho ulici 5 v Banskej Bystrici a polícia vyhlásila celoštátne pátranie po podarenej trojici – Černák, Kán a Kaštan.
Všetci traja zmizli. Ale nie nadlho. Ktosi im „dobre“ poradil, a tak urobili vzájomnú dohodu. Černák a Kán sa v očakávaní beztrestnosti prihlásili dobrovoľne na polícii. Boli si zrejme istí, že proti nim si nikto netrúfne svedčiť. Kaštan sa mal skrývať na slobode a podľa dohody dozerať na rozbehnuté kšefty.
K rozdeleniu úloh malo dôjsť v byte neďaleko Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici. Podľa Plus 7 dní mal odtiaľ Černák ešte pre istotu zatelefonovať istému štátnemu tajomníkovi na jednom z najdôležitejších ministerstiev, aby sa uistil, že je všetko zariadené. Potom už len počkali na advokáta a vyrazili v ústrety televíznym štábom a narýchlo zvolaným novinárom.
Dva dni po vydaní zatykača sa tak pred budovou polície v Banskej Bystrici konala fraška. Televízne štáby a novinári boli pohotovejší než policajti. Tí neverili vlastným očiam a zrejme ani vlastnej povinnosti hľadaných zatknúť.
Takmer hodinu trvalo, kým sa z budovy vymotal ustráchaný vyšetrovateľ Jaroslav Koštiaľ, aby sa presvedčil, či to hľadaní myslia naozaj vážne. S ním sa totiž zjavne nikto nedohodol, a tak oprávnene neveril, čo vidí. Opakovane sa ich pýtal, či prišli dobrovoľne.
Celkom komicky pôsobilo, keď sa ospravedlňoval, že do väzby ich musí odviesť svojím žigulíkom. Už to dokonca vyzeralo, že obaja mafiáni sa zľutujú a milého vyšetrovateľa zvezú, kam treba, jednou zo svojich limuzín aj so šoférom. Nakoniec však mreže cely za oboma predsa len zapadli.
Svedok, ktorý hovorí nahlas
Po nezvyčajnej tlačovke šéfov Security 3 sa o štyri mesiace, v marci 1998, konala ďalšia historicky nevídaná tlačovka. Po prvý raz v novodobej mafiánskej ére Slovenska vystúpil pred novinárov svedok ochotný hovoriť podrobne o praktikách najvyšších mafiánskych bossov.
Podnikateľ Marián Karcel vypovedal obklopený niekoľkými maskovanými policajtmi, ďalší strážili budovu. Veď tento unikátny jav sa udial v Banskej Bystrici, hlavnom stane Černákovho zločineckého impéria.
Ako bola celá tlačovka nezvyčajná (schyľovalo sa k voľbám a verejnosti bolo treba predhodiť okázalú ukážku starostlivosti mečiarovcov o ich bezpečnosť?), tak bol jej obsah banálny.
Černák a spol. nevymysleli nič nové – fingovaná dlžoba, ktorá mala byť splatená vyhliadnutou nehnuteľnosťou. Nakoniec ponuka „dohody“, keď chata Majo v Nízkych Tatrách, ktorú Karcel kúpil v roku 1993 za 7,25 milióna korún (takmer štvrť milióna eur) pripadla Černákovi za 1,5 milióna (50 tisíc eur) v hotovosti.
V zmluve však figurovala suma 3,5 milióna (viac ako 116 tisíc eur) a celé to „ošetril“ nastrčený sprostredkovateľ Andrej Ambróz. Ten vzápätí celý objekt prenajal Černákovi a Kaštanovi. Černákov vplyv sa hneď prejavil. Objekt premenoval na Penzión Shark (rovnako ako predtým bar a posilovňu) a nasťahoval sem aj svoje obľúbené tigre.
Karcel na rozdiel od mnohých svedkov pred ním aj po ňom svoju výpoveď proti Černákovi nikdy nezmenil, umlčať ho mohla len smrť. Karcel svoje verejné odhalenie Černákových praktík prežil len o tri roky.
Smrť na objednávku
Začal sa písať rok 2000 a istý Michal Moravčík dostal tento odkaz: „Urob to, čo povie Maukš. Potrebujem pomoc. Si jediný, kto mi môže pomôcť. Lebo všetci ostatní, ktorí by mi mohli pomôcť, už sedia vo väzení.“
Maukš bol jedným z Černákových advokátov v jeho prvom veľkom procese vedenom sudcom Ľubomírom Samuelom. A musel byť na tom už veľmi zle, keď povolal svojho posledného „vojaka“ do útoku.
Karcel odmietal zmeniť svoju výpoveď a bol prakticky jediný, kto hovoril priamo o Černákovi ako o bossovi vydieračského gangu. Z mafiánskeho pohľadu sa ten problém dal riešiť už len olovom. Čistič, Černákov spoľahlivý kat, už bol vo väzbe a čakal na súd, ktorý ho neskôr odsúdi na doživotie. A tak sa Moravčík obrátil na vtedy neveľmi známeho Branislava Adamča.
Pravda, v kriminálnych kruhoch už na seba ako dvadsaťdvaročný upozornil v bande Karola Szatmáryho. Podľa svedkov, jeho bývalých kumpánov, sa mal chváliť aj prvou skúsenosťou s vraždou. Obeťou bol Albert Sisák, nazývaný Albika, mimochodom, podozrivý z toho, že sa zúčastnil na prepade bytu, kde bol Jozef Ďusi Holub a kde skončil Klešč pod guľkami Čističovho komanda pomsty.
Podľa obžaloby Adamčo v júni 1999 vylákal Sisáka z diskotéky v hoteli na Zemplínskej Šírave na parkovisko s tým, že má defekt na aute. Tam naňho z krovia raz vystrelil z dlhej guľovej zbrane Július Krátky strelou typu dum-dum, teda zakázaným strelivom s trhavým účinkom. Telo obete je po zásahu na nepoznanie – ako po malom výbuchu.
Sisák vraj aj ťažko zranený ešte skúšal volať o pomoc, a tak sa naňho mal Adamčo vrhnúť a umlčať ho škrtením. Podľa svedkov sa tým neskôr v opitosti chválil, aby ohuroval ostatných.
Adamčovi však súd desať rokov po čine vinu nedokázal. Keď sa naňho obrátil Michal Moravčík z Černákovho gangu, bol práve nezamestnaný. Nebolo ťažké nalákať ho na tučnú odmenu, ktorú mal zabezpečiť Černákov švagor Jozef Matula.
Adamčo si s odstránením Karcela hlavu nelámal. Zohnal auto, vysielačky, vražednú zbraň, zistil si Karcelovo bydlisko a „šlo sa na vec“.
Dňa 27. júna 2000 sa Karcel vracal na obed do svojho domu v Kynceľovej. Zvláštne je, že napriek závažnosti svojej výpovede nepožiadal o policajnú ochranu a ani vyšetrovatelia či prokuratúra neurobili nič, čo by pre nich takého dôležitého svedka ochránilo.
Kým stihol Karcel vystúpiť zo svojho bledohnedého Land Rovera s bardejovskou značkou, zastala pri ňom náhle tmavozelená Alfa Romeo. Za volantom sedel Moravčík. Zo sedadla spolujazdca vyskočil maskovaný Adamčo a spustil na Karcela paľbu zo samopalu. Dvadsaťosem striel ukončilo život dôležitého svedka v procese s Černákom. Strely mu rozstrieľali panvu a nohy, vytrhli kus svaloviny z ramena. Keď prišla sanitka, ešte žil.
Adamčo hodil vražednú zbraň na sedadlo vedľa zomierajúceho tridsaťročného Karcela a naskočil do auta. To vyrazilo málo používanou cestou a mimo obce zamierilo na Brezno.
Na lesnej ceste pred Slovenskou Ľupčou posádka auto opustila a zapálila. Presadli do únikového vozidla, šoférovaného tretím komplicom. Tým bol pravdepodobne mladý Matej Zachar, ktorý neskôr za podozrivých okolností skončil samovraždou.
„Týždeň po vražde nám Maukš v jeho kancelárii vyplatil milión korún (33 194 eur). Adamčo dostal 600 tisíc (19 916 eur). Mne pripadlo 300 tisíc (9 958 eur) a šofér získal zvyšok,“ potvrdil pred súdom Moravčík.
Nájomný vrah Adamčo bol za tento čin právoplatne odsúdený na pätnásť rokov väzenia. Nepomohlo ani falošné alibi, ktoré mu ochotne poskytol JUDr. Jozef S., ani ďalšie, čo si nátlakom vynútil na Zsoltovi Baloghovi a istej pracovníčke erotického salónu v Banskej Bystrici.
Napriek tomu mu arogancia nechýbala, keď pri pojednávaní s Černákom vyhlásil: „O vražde Mariána Karcela mi nie je nič známe. Môžem uviesť len to, že som pre ňu bol právoplatne odsúdený rozsudkom Najvyššieho súdu.“
Text je úryvkom z kníh Boss všetkých bossov a Mikuláš Černák.
Autor: Gustáv Murín
