Vo februári 1997 na návštevu Černákovej kancelárie v Security 3 doplatil Štefanov kamarát Pavol Lenhart. Na mieste ho zvalili na zem a pridržali mu ruky aj nohy. Dve guľky do hlavy vraj vyplnili „objednávku“ bossa Ivana Mella z Prievidze.
Podľa znaleckého posudku odborníkov zo súdneho lekárstva pochádzali z dvoch rôznych zbraní. Kaštan mal ešte predtým upozorniť ekonómku vo vedľajšej kancelárii, aby sa nezľakla, keď bude počuť krik.
Černákovo pôvodné priznanie znie: Vraj sa s Lenhartom rozprával v kancelárii, do ktorej znenazdania vtrhli bratia Mellovci a zabili ho. Úžasné, akú smolu majú tí, čo sa s Černákom rozprávali, a ako sa jemu guľky zázračne vyhýbajú!
Až na druhom procese s Černákom sa ujasnilo, prečo „musel“ zomrieť Lenhart. Ten sa vo februári 1997 dostal do sporu so šéfmi prievidzskej skupiny Mellovcov kvôli peniazom za vraždu Petra Steinhübela, nazývaného Žaluď.
Pavol Lenhart bol teda podľa všetkého sám nájomným vrahom. Jeho likvidáciu pre „neposlušnosť“ si Mellovci objednali u Černáka a spolu ho vlákali do Černákovej banskobystrickej stavebnej firmy Renox. Prvý tu doňho údajne vystrelil jeden z bratov Mellovcov a potom aj sám Miki. Vraj nevedel, či je Lenhart už mŕtvy, alebo nie. To aj vysvetľuje fakt, že v lebke nájdenej mŕtvoly sa našli vstrely po dvoch rôznych zbraniach.
Ale existuje aj iné vysvetlenie. Podľa výpovede svedkov pri rekonštrukcii vraždil len Černák, ktorý vystrelil dvakrát. Lenharta držali na chrbte na zemi, pričom Černák stál pri jeho hlave a hovoril na neho. Lenhart zaklonil hlavu, aby na neho videl a v tom ho Černák strelil do tváre. Potom sa zohol a strelil ho do hlavy zvrchu, kolmo na trup.
Dva rôzne vstrely mohlo spôsobiť to, že strieľal malokalibrovkou, tzv. longrifom, a na pištoli bol amatérsky tlmič. Tým sa mohol projektil z mäkkého olova zdeformovať a vznikla iná stopa po druhom vstrele. Obhajoba to spochybňuje.
Drastickým detailom Lenhartovej popravy je, že mal tesne pred smrťou žiadať Černáka, aby jeho telo nezakopávali a nechali ho tam, kde by sa skoro našlo a jeho príbuzní nemali o jeho konci pochybnosti. To Černák, ako posledné želanie na smrť odsúdeného, rešpektoval a Lenhartovo telo bolo neskôr nájdené v jeho aute na Budiši. Ešte po rokoch to Černák mal dávať za príklad, že Lenhart bol jedným z mála, čo ani v takejto situácii nežobronil o život.
Vezieme mŕtvolu
Vraždenie vo vlastnej kancelárii sa Černákovi zjavne osvedčilo. O mesiac tu v kalužiach krvi skončili Sipos s Potaschom.
Po nich skončil násilnou smrťou aj Imrich Oláh. Oláh bol blízky zavraždenému bossovi Holubovi. Obaja boli cigáni, ktorým to myslelo. Oláhovi až tak, že neuveril v Černákovu legendu o dueli Holuba a Čističa.
Od začiatku tušil, že Čistič bol len vykonávateľ Černákovho rozkazu na popravu. Mal však tú smolu, že o svojich pochybnostiach hovoril nahlas pred toľkými ušami, že sa to dostalo až k Černákovi. Ten si ho povolal na koberec a Oláh už tušil svoj koniec.
Pred Černákom sa však vtedy nebolo kde na Slovensku schovať. Šiel teda do obľúbeného Černákovho hotela Lux v Banskej Bystrici, tam ho spútali a odvliekli do objektu firmy Renox, kde sídlila Security 3. Tu ho zvlášť brutálnym spôsobom zavraždili. Oláhovo telo našli až o osem rokov, na jeseň 2005, zakopané pri obci Hrochoť.
O tri roky neskôr sa našiel svedok, bývalý zamestnanec Security 3, ktorý vypovedal: „Došlo k tomu tak, že ma Miloš Kaštan zavolal do sídla SBS, a tam mi povedali, aby som šoféroval auto do Hrochote. Keď sme tam už smerovali, tak mi človek, ktorý bol so mnou v aute povedal, že vezieme mŕtvolu.“
Krvavé divadlo
V marci 1997 prišiel na rad tridsaťdvaročný Slivenský. Ten bol, naopak, príkladom, ako sa vražda dáva okázalo všetkým na vedomie. Mala byť spektakulárnym varovaním pre všetkých, čo by Černákovi chceli prekážať, či ho dokonca ohrozovať.
Slivenský, bývalý policajt, sa z ochrancu zákona stal známou postavou podtatranských autičkárskych gangov. Na mafiánsku konkurenciu po prvý raz narazil pri krádeži zlata v Košiciach. Privlastnil si totiž poklad, ktorý našli nejakí robotníci pri búraní stavby v Nemecku a priviezli domov. Dozvedela sa o tom miestna mafia a chcela tiež svoj podiel.
Na podobný problém narazil aj u Černáka. Ten sa rozhodol „zdaniť“ známych autičkárov bratov Štefaňákovcov zo Svitu. Keď sa zdráhali, pretože formálne patrili pod Slivenského kuratelu, dobili ich černákovci na nepoznanie. Slivenský sa ich márne zastával a tak prišiel na dosť šialený nápad osloviť bratov Imriškovcov, aby mu pomohli získať zbrane na odvetu. Od jedného z nich sa to zhodou okolností dozvedel Černák.
Slivenského posledným dňom života sa stal 25. marec 1997. Podľa svedka Šovčíka ho zavraždili v pivničných priestoroch popradského hotela Gerlach, ktorý patril Milanovi Reichelovi. Tam ho mal prilákať dnes už nežijúci Imrich Oláh (tiež údajne neskoršia Černákova obeť). V tom čase Šovčík čakal na Ivana Mella v hoteli, kam šli na Černákov pokyn.
„Keď prišiel, povedal, že Černák zabil Slivenského. Potom sme šli do bordelu a boli sme tam do rána. Na druhý deň šiel Mello domov po policajnú čiapku a vrátili sme sa do Popradu. Ivan z rieky vytiahol odrezanú hlavu Slivenského a položil ju na auto pred bytovku tam, kde to ukázal Černák.“ Bola to bytovka, kde do svojej násilnej smrti býval Slivenský.
Mimochodom, podľa iných svedectiev, ktoré môžu byť zámerne mylné, vraždu Slivenského mal objednať Reichel, vykonať Szatmáry a hlavu odrezať Csémi. Černák tvrdí, že tam nebol, lebo si pri hokeji zlomil ruku, ale že keby tam bol, tak by im pomáhal.
Tým to však zďaleka neskončilo.
Na vlastnú päsť
S jedlom rastie chuť. Tým, že si iní miestni bossovia objednávali u Černáka likvidáciu svojich konkurentov či podriadených, sami sa ponúkli ako budúce obete. Keď môže vraždiť za nich, prečo by nemohol vraždiť aj ich? Navyše post najvyššieho bossa slovenskej mafie sa vo februári 1997 uprázdnil.
Miroslav Sýkora viedol do tej doby najobávanejší gang. Dňa 6. februára 1997 vošiel do nastraženej pasce. Už nejaký čas sa skrýval, pretože mu kvôli rozporom pri delení koristi z najväčšej slovenskej lúpeže storočia z trezoru nitrianskej pobočky Všeobecnej úverovej banky v astronomickej sume 174,7 milióna korún (5,82 milióna eur) hrozila pomsta od jeho bývalého najbližšieho komplica Petra Križanoviča, prezývaného Duran.
Sám by to iste nedokázal, ale podľa indícií hľadal spojenca v Černákovi. Čo mu mohol ponúknuť? No predsa uvoľnený trón slovenského bossa všetkých bossov. Možno sú to len novinárske konštrukcie.
Faktom ostáva, že Sýkoru ktosi vylákal na schôdzku so smrťou na pravé poludnie na parkovisku pred bratislavským hotelom Holiday Inn na Bajkalskej ulici. Krátko po príchode sa Sýkora s ochrankárom dostali do paľby neznámych útočníkov.
Ešte sa stihli rozbehnúť smerom k Holiday Inn a takmer tam našli úkryt. Pred očami hotelových hostí ich však prenasledovatelia dostihli. Zomrel kráľ, na trón sa tlačil nový. A zjavne najvýkonnejšie vražedné komando na Slovensku mal v tej dobe Černák.
Prvý na to po smrti Sýkoru doplatil topoľčiansky boss Peter Novotný zvaný Tiger.
Tiger, čo doskákal
Správa z tlače: „Dňa 6. marca 1997 o 23. hodine medzi štátnou cestou číslo 60 a Domom kultúry v Banskej Bystrici, neznámi páchatelia zaútočili za použitia strelných zbraní na dve osobné motorové vozidlá, v ktorých bolo spolu osem osôb. Išlo o autá značiek Mercedes 300 so ŠPZ okresu Topoľčany sivočiernej farby a Daewoo Nexia sivozelenej metalízy so ŠPZ okresu Trnava. Podľa nábojníc zaistených na mieste činu páchatelia použili samopal a pištoľ ráže deväť milimetrov. Zastrelili údajného bossa podsvetia Petra Novotného.“
Iná správa o smrti Novotného: „V Trenčianskom kraji v uplynulých rokoch vyčíňalo niekoľko organizovaných skupín výpalníkov. Najprv to bola skupina Petra Novotného, ktorý operoval v partizánsko-topoľčianskom regióne a okrem nanútenej ochrany sa orientoval aj na krádeže kamiónov. Zastrelili ho pred hotelom Lux v Banskej Bystrici, kam ho údajne vylákal tamojší boss Miki Černák. Konkurencia neskôr časť Novotného gangu zlikvidovala a časť rozprášila alebo prenajala.“
Delegácia bossa Novotného prišla za Černákom do hotela Lux na dvoch autách a odišli v sanitkách a pohrebných vozoch. Prestrelka, či skôr jednostranná paľba popravnej čaty za bieleho dňa v centre Banskej Bystrice – a ani polícia a prokuratúra, dokonca ani médiá neprejavili žiadne zvláštne znepokojenie.
Jadro Novotného gangu, rozstrieľané verejne pred najväčším hotelom metropoly stredného Slovenska, o tom bolo a dodnes je ticho.
To je priam mafiánsky sen. Akoby vtedy celú spoločnosť za vlády Mečiara paralyzoval zlý sen bezmocnosti, apatie, strachu nielen konať, ale čo i len zaznamenať tú prevahu zla, čo sa valila takmer každým dňom zdanlivo bez konca.
Isté je jedno. Vďaka Černákovi tento Tiger doskákal. Čistka však pokračovala.
Krvavý juh Slovenska
Podsvetie na Žitnom ostrove bolo po roku 1989 v rukách zápasníkov. Podobná skupina troch silných mafiánskych bossov so zápasníckou minulosťou ovládala svojho času aj Bratislavu – Svoboda, Takáč a Surovčík. Podrobnosti sú aj v knihe Mafia v Bratislave s celou kapitolou s názvom „Športom k mafii?“.
Áno, tí, čo predtým reprezentovali socialistickú vlasť, začali po tom, čo ich nedobrovoľne opustila, premieňať svoju silu z medailí na peniaze. Spočiatku zdanlivo mierumilovne, lebo vo fakturačných podvodoch a divokej privatizácii vytvorili pozoruhodné súručenstvo mafiáni aj novodobí podnikatelia.
Tí svoj prvotný kapitál našmelili ešte za socializmu a zápasnícky gang okolo bojovníckeho vodcu Milana Siposa a mafiánskeho ekonóma Tomáša Vidu (prezývaného tiež Bankár či Advokát) sa staral, aby ich prvé kapitalistické investície nikto neohrozoval.
Táto idylka netrvala dlho, lebo nový štát sa predsa len rozkýval a začal hľadať za bielymi koňmi, objednávajúcimi nikdy nezaplatené vagóny najrozličnejšieho tovaru, pôvodcov týchto špinavých kšeftov. Ani všetci podnikatelia neboli najvďačnejší, niektorí si dokonca mysleli, že v ekonomike voľného trhu sa zaobídu aj bez ochrany zápasníkov. Tých prvých bolo treba upratať, tých druhých priviesť k rozumu.
Zápasníci však boli fajnoví, vtedy ich už zaujímali lukratívne kšefty s tzv. ľahkými vykurovacími olejmi a úverovými podvodmi. Nechceli si hneď špiniť prsty, a tak sa na scénu dostal Tibor Pápay, nazývaný Papa Joe.
Autor: Gustáv Murín
