Na to doplatil životom Miroslav Vlček, nezvestný od roku 1994. Svedčil v prípade vraždy Milana Schwarzbachera, za ktorú stál pred banskobystrickým súdom o štyri roky mladší brat Mikuláša Černáka Vladimír a jeho komplic Ján Handula.
Tí čelili obžalobe, že spomínaného muža v auguste 1993 v krčmovej bitke dobili a dokopali na smrť pred telgártskou reštauráciou Femina. Majiteľom tejto reštaurácie bol práve Vlček.
Černákovci sa ho pokúšali zastrašovať, ale ich vyhrážkam, že ho „dajú dolu“, neveril. Tak sa raz večer objavil v jeho reštaurácii chlapík, ktorý hovoril po nemecky a tvrdil, že sa mu nad obcou pokazilo auto.
Miroslav Vlček ochotne zobral vlastné auto a šiel neznámemu pomôcť. Odvtedy ho nevideli. Jeho auto našli pri Liptovskom Mikuláši.
Černákovci a ich komplici rozširovali, že vraj ušiel do zahraničia, lebo sa bál, že svedčil proti „nevinným“. Neviniatka Černák s Handulom totiž tvrdili, že dobitého muža len našli v priekope a chceli mu „pomôcť“.
Pre súdy tej doby je typické, že svedectvo Vlčka, ktorý zaň doplatil životom, ignorovali a oboch obžalovaných banskobystrický súd oslobodil. Vlčka vyhlásili za mŕtveho v júni roku 1996.
Obchodník so strachom Černákov gang začal zarábať vtedy bežnou metódou vymáhania „spravodlivosti“.
Notorickým problémom vtedajšej ekonomiky ranného kapitalizmu bola tzv. druhotná platobná neschopnosť. Stačilo, aby sa jednému podnikavcovi nechcelo zaplatiť (alebo jeho podnik nedokázal uhradiť) pohľadávky iných, a tí sa vzápätí dostali do problémov, lebo nemali kapitál na ďalšiu činnosť, a teda aj ich platby iným dodávateľom. Štát na to kašľal, politici vtedy riešili vlastné korytá.
Tak pomohli drsní chlapci. Stačilo označiť neplatiča a oni vymohli peniaze aj s úrokmi pre podnikateľa, ktorý si ich najal. Táto forma „služieb“ sa neskôr vyvinula do virtuozity, keď najmä v južných Čechách svalnatí vymáhači neplatiča zastrašovali tým, že sa mu ráno zavesili na päty a kráčali tesne pri ňom, kamkoľvek šiel a čokoľvek robil.
Nekonali nič iné, len sa mlčky, hrozivo pripomínali, kým nestratil nervy a nezaplatil. Černákovi Horehronci mali jednoduchšie metódy typu ručne-stručne.
Ako správny kapitalistický žralok si Černák v roku 1996 v Banskej Bystrici okázalo otvoril bar Shark a v Brezne posilovňu rovnakého mena.
Spolu s Kaštanom vlastnili aj obľúbený druh mafiánskeho podniku – erotický salón Romeo. Stavebná firma Renox, ktorú vlastnil spolu s Kaštanom, bola vďaka štátnym zákazkám špičkovo technicky vybavená – napríklad aj rušičkami odpočúvania.
Škandál spôsobila zákazka od ministerstva vnútra na budovu Okresného úradu v Krupine. Pri slávnostnom kladení dňa 17. 10. 1997 totiž stál Černák hneď v druhom rade za vtedajším ministrom vnútra za HZDS Gustávom Krajčim.
Nebyť pozorných novinárov, všetci vrátane ministra by sa tvárili, že je to normálne. Prednosta Okresného úradu v Krupine Gabriel Tonka sa tak tváril aj potom.
Podľa vedúceho odboru regionálneho rozvoja na OÚ v Krupine Cyrila Hajduka sa však začalo vzápätí po prevalení škandálu správne konanie pre porušenie zákona o verejnom obstarávaní s možnou dohrou na obchodnom súde.
Novinári z Plus 7 dní dokonca našli očitých svedkov, podľa ktorých Krajči po ceremoniáli odišiel s Černákom na neďalekú chatu Razdiel a tam spolu poľovali. Krajči pripustil, že na tej chate bol, ale vraj len s členmi HZDS.
Pre Černáka však bolo podstatné, že sa mohol vytŕčať v tesnej blízkosti ministra vnútra a dávať tak najavo, že je nedotknuteľný.
V tej dobe už Černák siahal pekne vysoko. Nálepky s logom jeho bezpečnostnej služby sa objavili dokonca aj na bankách – príkladom je neskôr skrachovaná Banka Slovakia, politický dar mestu Banská Bystrica od vtedajšieho premiéra Mečiara.
Od decembra 1997 sa Security 3 mala starať dokonca o pult centrálnej ochrany v meste Banská Bystrica, rovnaký ťah chystali v Prievidzi. Len tak-tak, a najväčší cap krajiny by sa stal záhradníkom.
Konečne zlatá baňa Výpalnícke metódy černákovcov, zaštítených CBS Security 3, neboli oveľa vynaliezavejšie než inde na Slovensku. Akurát, že si veľmi rýchlo zvykli brať vo veľkom a naraz. Aspoň časť z ich „podnikania“ sa podarilo zdokumentovať na prvom súdnom procese s Černákom a spol. v roku 2000.
Jedna svedkyňa potvrdila výrok obžaloby, že Mikuláš Černák a Miloš Kaštan donútili vyhrážkami podnikateľa T. Kohuláka, konateľa rožňavskej firmy Alkyon, objednať plech z Ferrostavu VSŽ Košice a prostredníctvom Vladimíra Rybárika ho odpredať.
Peniaze však musel odovzdať obžalovaným, čím vznikla škoda takmer 17,5 milióna korún. T. Kohulák je od tejto obchodnej transakcie nezvestný, a ako povedala svedkyňa, bezvýsledne ho dala hľadať aj psychotronikom.
V ďalšej kauze bola spolu s Černákom obvinená aj JUDr. Darina K., ktorá napomohla v urýchlenom konaní, aby už spomínaný majiteľ púchovskej panelárne Vladimír Rybárik aj napriek verným službám o svoju paneláreň a ďalšie nehnuteľnosti prišiel.
Škoda za 30 miliónov korún (dnes približne milión eur). JUDr. Darina K. vo svojej výpovedi v rámci prvého procesu s Černákom a spol. spomenula aj vtedajšieho ministra za HZDS Duckého, ktorý mal v kauze vypomáhať zabezpečením úveru.
Presviedčacie metódy černákovcov ohľadne spoločného „podnikania“ s vyhliadnutými obeťami boli podľa svedka, ktorý vypovedal v októbri 2000, nasledovné: „Doviezli ma do kancelárie firmy Security 3 v Banskej Bystrici. Udierali ma päsťou do tváre, kopli do hlavy. Bili bejzbalovými palicami. Vyhrážali sa, že mi odrežú ucho. Zobrali pištoľ a hrozili prestrelením kolien.“
Výnosy takéhoto podnikania sú enormné a navyše nezdanené. A hneď sa to prejavilo na životnom štýle bývalého lesného robotníka a vodiča autobusu.
Podľa vlastných slov stihol postupne vystriedať päťdesiat až osemdesiat áut. Od „športovej“ škodovky 110R cez Mercedes Cabrio, Chrysler Voyager, Hummera až po BMW 740 Alpina vyrobeného ako špeciálna objednávka v jedinom kuse v Európe.
Okrem motorových koní si doprial aj šesť živých dovezených zo Spišských Hanušoviec a k nim dostal na narodeniny bieleho koňa od mafiánskeho pobratima a Černákovou zásluhou aj šéfa košického podsvetia Karola Kolárika. Toho si však už vôbec neužil, a ktoviekde skončil, rovnako ako jeho povestné tigre.
Podnikateľ s násilím Černákove predstavy o podnikaní boli veľmi jednoduché, takpovediac priamočiare. Ak sa mu niečo páčilo, zobral si to. Ak mu niekto pri tom odporoval – zle skončil.
K nočnému baru pri Štátnej opere v Banskej Bystrici, ktorý neskôr premenoval na Shark teda Žralok, prišiel Černák tak, že jeho pôvodný majiteľ musel ujsť do cudziny. Prevádzkar stihol dôjsť len do Ostravy, kde ho neskôr našli s prestrelenou hlavou.
Majiteľ erotického salónu na Mičinskej ulici, dodnes fungujúceho pod menom Romeo, si zachránil život tým, že černákovcom predal kompletne zariadený podnik hlboko pod cenu. Pravda, museli mu trošku pripomenúť s kým má dočinenia, tým, že mu ktosi zapálil vchodové dvere.
Nakrátko mal Černák vlastniť aj hotel v Brezne. Povestná bola jeho posilovňa Shark a benzínová pumpa, ktoré mu vynášali ešte do roku 2009. Čokoľvek násilné urobil, nenarazil vtedy na odpor.
„Mali sme policajtov na výplatných listinách,“ povie v roku 2010 novinárovi Danielovi Vraždovi, „Dostávali desať- až pätnásťtisíc korún za informácie. Silové zložky boli podchytené kvôli krytiu.“
Dosiaľ nevyjasnená je aj smrť bratov Grolmusovcov. Mladší Pavol sa v roku 1992 stal v Grazi majstrom sveta v kulturistike, o rok neskôr v Moskve majstrom Európy.
Rozhodol sa nasledovať príklad brata Jozefa, ktorý emigroval do Nemecka a úspešne tam viedol posilovňu. Pavol Grolmus si so spoločníkom, tiež kulturistom, zobrali polmiliónový úver z banky a peniaze vrazili do posilňovacích stojov a rekonštrukcie priestorov v Banskej Bystrici.
Vypomáhal aj Peter Grolmus, ktorý v roku 1988 vyhral majstrovstvá ČSSR v kulturistike. Bratia mali smolu vo dvoch veciach. Zisky z posilovne nestačili na dlhy a na druhej strane tam radi chodievali černákovci. A ich boss o posilovňu prejavil záujem.
Oboch bratov Pavla a Petra videli naposledy v 22. mája 1996 po desiatej večer v posilovni v Sásovej. Pavol ju prevádzkoval spolu s ďalším kulturistom Jaroslavom Bednarčíkom a chcel s tým v ten večer skončiť. Prišli v spoločnosti mlčanlivého muža, ktorý bol s tretím bratom Petrom pôvodne v légii, kde sa spriatelili.
Už mali za sebou jeden neúspech s fitnescentrom v Bratislave, Krasňanoch, ktorú musel zavrieť. Teraz mali s Bednarčíkom na krku ešte aj faktúru vo výške 1,5 milióna korún za nakúpené stroje, ktorú nevedeli pokryť. Pavol to chcel v ten večer vyriešiť, ale na ničom sa nedohodli. Tam ich stopa ako živých končí.
Pavlova dcérka oslavovala v ten deň svoje prvé narodeniny. Babka jej upiekla tortu a Pavol ju mal vyzdvihnúť po ceste z Bystrice. Otec na oslavu už neprišiel. Telá troch mužov našli o desať rokov, takmer v deň ich zmiznutia, zahrabané v chatovej osade neďaleko Brezna. V tých časoch tu vládli len černákovci...
Text je úryvkom z kníh Boss všetkých bossov a Mikuláš Černák.
