Účtovníčka Andrea pracovala pätnásť rokov na jednom pracovisku. Potom sa zrazu rozhodla vymeniť svoje stabilné miesto. Stala sa dílerkou finančného produktu vo firme, kde chodia ženy v kostýmoch s elegantnými kufríkmi a kde všetci vyzerajú ako úspešní ľudia.
Nachytala sa na sľuby, že do roka si bude môcť kúpiť vlastné auto.
Spoločnosť jej však najskôr začala zasahovať do súkromia. Od šéfa dostala okrem iného aj radu, aby sa rozišla s partnerom a získala viac času na prácu.
Nemala auto, tak za klientmi chodila vlakom alebo autobusom. Chýbali jej komunikačné schopnosti. Úspech nemala aj preto, že pôsobila v regióne s vysokou nezamestnanosťou.
„U Andrey sa objavilo zlyhanie z dlhodobého stresu a nahromadenia viacerých negatívnych zážitkov. Nezvážila svoje možnosti. Zažila prudký vzostup a pád,“ hovorí psychológ Pavel Csáder, ktorý ju lieči z depresie. Myslí si, že človek by mal byť každých päť až sedem rokov pripravený zmeniť profesiu alebo aspoň zamestnávateľa. Chce to ale sebadisciplínu a sebavzdelávanie.
Odchod zo zamestnania mnohí ľudia nesprávne považujú za vlastné zlyhanie či sociálnu nespravodlivosť. Je to však ekonomická realita a mladá generácia, ktorá už má skúsenosti zo zahraničia, sa jej prispôsobuje.
„Motivácie sú rozličné. Peniaze nie sú väčšinou na prvom mieste. Prinášajú krátkodobý zisk a spokojnosť zo zmeny zasa dlhodobý. Nie vždy je zmena úspešná, no prinesie aspoň skúsenosti,“ hovorí Csáder. „Jeden mladý architekt, si v otvoril obchod s potravinami. Chcel si zarobiť na lepší ateliér. Jeho predajňu však zlikvidovali veľkoobchodné reťazce. On sa vrátil do pôvodnej profesie, ale bohatší o poznatky z obchodu, čo mu pomohlo.“
Zmena zamestnania súvisí s „plánom osobného rozvoja“, ktorý by si mal človek pripraviť aspoň na tri až päť rokov. Na otázku, prečo by aj v dobrom postavení mal myslieť na zmenu, psychológ odpovedal: „Staré čínske porekadlo hovorí, že slnko vychádza preto, aby zapadlo. Aj úspešný by mal rozmýšľať nad tým, čo bude robiť, keď bude neúspešný. Je to otázka osobnej zodpovednosti.“
