BRATISLAVA – Čím je človek dlhšie nezamestnaný, tým ťažšie je preňho vrátiť sa do pracovného spôsobu života.
Postupne stráca sociálne a pracovné návyky. Môže to vyvrcholiť až depresiou a zdravotnými problémami. Mladí a starší ľudia prijímajú tento stav rozdielne.
„Nezamestnaný prechádza tromi fázami psychického vývoja,“ hovorí Lýdia Výborná z Národného úradu práce. „Prvou je počiatočný šok. Druhá fáza – optimizmus – je charakteristická zľahčením svojho postavenia a snahou využiť voľný čas pre seba a rodinu. Potom prichádzajú fázy pesimizmu a apatie.“
Čím vyšší vek, tým ľudia horšie znášajú takúto situáciu. „Mladí ľudia sú pružnejší a skôr sa dokážu prispôsobiť zmenenej situácii,“ myslí si psychologička Eva Mallineritsová.
„Ešte nevedia, čo ich čaká, mnohí nemajú skúsenosti z praxe, nemusia sa starať o rodinu. Naopak rodina ich často finančne podporuje a nemotivuje hľadať si prácu,“ dodáva Lýdia Výborná.
Starší ľudia väčšinou nie sú ochotní hľadať si prácu v inom odbore, zmeniť si svoju kvalifikáciu alebo začať podnikať. „Skôr majú tendenciu zmierovať sa so svojím postavením,“ tvrdí Výborná.
Mnohí ľudia najmä na vidieku často krát ani nemajú dostatočnú motiváciu hľadať si nové zamestnanie. Môže za to aj príliš malý rozdiel medzi životným minimom a minimálnou mzdou.
Riziko dlhodobej nezamestnanosti je v tom, že nezamestnaní sa stávajú pasívnymi a úplne odkázanými na pomoc sociálneho systému. (rp)
