Pavel Vilikovský. FOTO SME - ĽUBOŠ PILC
ým anketám sa toto dielo stalo oficiálnou i neoficiálnou knihou roku.
V súvislosti s udeľovaním cien je známy váš názor, že o ich udelení často rozhoduje aj náhoda i mimoliterárne okolnosti. Platí to stále?
„Áno. Ale keď vravím o mimoliterárnych okolnostiach, nechcem vyvolávať atmosféru nejakého podozrievania či negativizmu. Často sa berú aj nevdojak ohľady na rozličné veci, ktoré nemusia vychádzať len zo samotnej literárnej kvality diela.“
Posledný kôň Pompejí rovnako oslovil odbornú kritiku i čitateľov. Očakávali ste takéto všeobecné kladné prijatie?
„Prekvapil ma predovšetkým pomerne dobrý čitateľský ohlas, ktorý ma teší ešte viac než pochvala kritikov. Aj preto, že na moje pomery je to dlhá kniha, v ktorej sa nič nedeje. Predpokladal som, že to bude otravné čítanie. Nechcem hovoriť o naozajstnej literárnej hodnote knihy, možno o rok si na ňu nikto nespomenie a bude to spravodlivé.“
O knihe sotva možno povedať, že spĺňa predstavu čistého žánru.
„Ortodoxnosťou žánru sa naozaj netrápim. Ak sa zdá, že ho porušujem, iste to nerobím vedome. Som skôr poddaný materiálu, no z toho, čo sa spočiatku začne zjavovať, sa mnohé z rôznych dôvodov nerealizuje a prichádzajú úplne iné asociácie, iné motívy, ktoré posúvajú text ďalej. Ale výsledná podoba je vždy oproti všetkým možnostiam, ktoré materiál ponúka, len (citujúc sám seba) troskou pôvodných zámerov.“
Nesvedčí kladné prijatie síce lahodného, ale nie nenáročného čítania, o potešiteľnej čitateľskej vyspelosti?
„Netrúfam si to posúdiť, ale teším sa, že ľudia mali tú trpezlivosť si knihu prečítať. A už vôbec nechcem povedať, že tým sa zvýšila ich úroveň. Na druhej strane, keď čitateľ odmietne text, nemusí to byť len preto, že je náročný - nemusí ho zaujímať téma, môžu mu prekážať nejaké štylistické polohy a podobne. Myslím však, že u nás sa nájde možno tisícpäťsto ľudí, ktorí znesú náročnejší text.“
Množstvo cien vo všeobecnosti neustále stúpa, nemôže to viesť k ich devalvácii?
„Dobrou stránkou cien je, že upozorňujú na literatúru, no iste ich neustále pribúdanie môže mať aj spomínaný negatívny efekt. Závisí to najmä od poroty, tá môže udržať jej dobrý kredit tým, že nebude dávať cenu aj vtedy, keď si ju žiadne dielo nezaslúži.“
Nepomohlo by dôveryhodnosti cien zverejňovanie zloženia poroty?
„Áno, a táto prax u niektorých cien funguje. A určite by pomohlo aj zverejňovanie užšieho výberu kandidátov, nominácií, ktoré sú už istou formou ocenenia.“
Kedysi sa spisovatelia považovali za „svedomie národa“, je táto predstava definitívne minulosťou?
„Je to individuálne. Ak sa niekto cíti ako hovorca viacerých ľudí, národa, vzdelancov, tak sa potom ozýva ako ich svedomie, upozorňuje na niektoré základné morálne dilemy. To je legitímne. Osobne sa však veľmi zdráham vedome vystupovať za niekoho, nemám taký mandát, ale vôbec nevylučujem možnosť, že problém, ktorý si ja vo svojej tvorbe riešim, nie je zároveň problémom väčšej skupiny ľudí, či dokonca národa. Ale to musí povedať ten národ, že spoznáva v mojom probléme aj ten svoj.“
