študentov až po dôstojných penzistov, absolvovali každoročný literárny maratón - Solothurnské literárne dni.

Každoročne sa tu cez rozšírený víkend schádza výkvet aj nádej švajčiarskej literatúry nemeckého, francúzskeho, talianskeho aj rétorománskeho jazyka. Christian Uetz, výrazný lyrik strednej generácie a veľmi nekonvenčný človek, polhodinu prednášal naspamäť zo svojich posledných básnických zbierok tak úžasne, že stohlavé publikum ani nedýchalo.

Prvá dáma nemeckej švajčiarskej lyriky, osemdesiatročná Erika Burkartová zasa s výrazom kamennej sfingy a tvárou zostarnutej rusalky, rámovanou dlhými rozpustenými vlasmi, pevným hlasom recitovala svoje básne z posledného polstoročia - jej prvá zbierka Temný vták vyšla roku 1953. Zaujímaví boli aj Matthias Zschokke, Martin Suter, Markus Ramseier i Michael Kleeberg. Ich nové prózy nesklamali. Títo štyridsiatnici striedajú silnú generáciu autorov okolo Adolfa Muschga, Silvia Blattera, Hermanna Burgera či Eriky Pedrettiovej. Majú stále o čom písať, aj keď ich téma je stále rovnaká - švajčiarsky mikrokozmos, ktorý si každý z nich nesie so sebou, nech je kdekoľvek. Veď napokon väčšina z nich v rodnej krajine ani nežije.

Je ťažké pri toľkých jazykoch hovoriť o švajčiarskej literatúre. Okrem Rétorománov švajčiarske jazykové oblasti vždy inklinovali k centrám jazykovej kultúry a tie ležia za hranicami Švajčiarska. V oblasti francúzskej to je, samozrejme, Paríž, talianskej severné Taliansko. Iba rozsiahla nemecká oblasť by vzhľadom na historicky podmienenú roztrieštenosť Nemecka, ktoré nevytvorilo iba jedno kultúrne centrum, mohla vystúpiť ako samostatná kultúrna oblasť. Švajčiarski spisovatelia sa však v minulosti rozhodli pripojiť k celonemeckému literárnemu dedičstvu.

Gottfried Keller, švajčiarsky spisovateľ 19. storočia, povedal: „Ak má niečo vychádzať, potom nech sa každý autor drží veľkej jazykovej oblasti, ku ktorej patrí.“ Iba v tridsiatych rokoch 20. storočia, keď sa nemeckí Švajčiari dištancovali od fašistického Nemecka, vznikla pravopisná reforma, ktorá švajčiarsku nemčinu odlíšila od takzvanej ríšskej (najvýraznejšie v nahradení ostrého ß dvojitým s) a presadila v parlamente rétorománčinu ako štvrtý oficiálny jazyk.

Nemeckú švajčiarsku literatúru niekoľkých posledných desaťročí určovalo akési pnutie medzi dialektom, hlavným dorozumievacím prostriedkom v bežnej komunikácii, spisovným nemeckým jazykom, vnímaným síce ako faktor odcudzovania, ale plne ovládajúcim komunikáciu v písanej podobe, a viacjazyčným štátom. To odlišovalo švajčiarsku nemeckú literatúru od ostatných literatúr nemeckého jazykového priestoru a určovalo jej vzťah k dominantnej literatúre nemeckej. Tento rozpor rieši kozmopolitný postoj, aký má stále viac nemeckých švajčiarskych autorov. Napríklad Hugo Loetscher alebo Adolf Muschg.

Dôkazom takéhoto kozmopolitizmu je aj kritický pohľad na vlasť. Švajčiarov stále viac zaujíma, čo si o nich myslí okolitý svet, pretože ich k tomu nútia politické a hospodárske okolnosti. Mocná matka Európa hrozí svojmu bohatému dieťaťu, trucujúcemu na jej lone, bolestivými trestami. Dieťa, ktoré si hovorilo najkrajšia krajina sveta, ukazuje dobrú vôľu a vyhlasuje jedno referendum za druhým - OSN, EÚ, spoločný hospodársky priestor. Aj solothurnský festival učí Švajčiarov, ako opúšťať ulitu: tento rok predstavil autorov, ktorí píšu v jidiš.

Autor: MILAN TVRDÍK(Autor je redaktor www.iliteratura.cz )