Možnosť korupcie je vysoká a posudzovanie miery funkčnej poruchy trvá dlho, hovoria organizácie, ktoré pracujú priamo so zdravotne postihnutými ľuďmi. Poukazujú na to, že zákon síce hovorí o účasti štátu na riešení sociálnej núdze, ale nemá zabudované jasné legislatívne pravidlá na poskytovanie príspevkov, ktoré majú vyrovnať sociálne dôsledky postihnutia.

„Zákon hovorí, že osoba so zdravotným postihnutím môže dostať kompenzáciu. Nikde však nehovorí o povinnosti štátu dať jej ju. Rozhodnutie je v rukách úradníkov, ktorí často nie sú dostatočne školení a je ich málo. Tým sa otvárajú dvere korupcii a voluntarizmu,“ hovorí doktorka Mária Orgonášová, prezidentka Asociácie organizácií zdravotne postihnutých občanov.

„Mnohí občania so zdravotným postihnutím nevedia, o čo môžu žiadať. Majú pocit, že im na úrade nedávajú dosť informácií a nedajú im to, čo im patrí,“ hovorí Bohuslava Zániová, riaditeľka kancelárie Slovenskej humanitnej rady, ktorá združuje neziskové a charitatívne organizácie.

Nepružný systém

Systém pomoci ľuďom so zdravotným postihnutím je podľa nich samých často príliš nepružný a zložitý. „Riešime prípad rodiny s dvoma postihnutými dcérkami. U jednej bola stanovená miera funkčnej poruchy na 60 percent, u druhej na 35. Okresný úrad priznal dieťaťu s ťažším zdravotným postihnutím príspevok na prepravu, ale odmietol priznať rodičom príspevok na auto. Pritom s dieťaťom aj tak bude musieť v taxíku vždy sedieť matka. Odhliadnuc od toho, že ak mesačne vyčerpajú 2500 korún na taxíky, vyjde to štát skoro rovnako, ako keby im jednorazovo prispel 200 000 korunami na auto a potom mesačnými príspevkami vo výške asi 700 korún na jeho používanie. Kúpou auta, na ktorú by nutne musela prispieť ešte aj rodina, by sa riešil problém celej rodiny. Mohla fungovať ako rodina,“ hovorí Orgonášová.

Na odvolaní sa tejto rodiny na okresný úrad je poznámka „prosíme o osobný rozhovor“. „Je to až neuveriteľné – rozhodli o nich bez akéhokoľvek osobného kontaktu,“ hovorí Orgonášová.

Problémy vznikajú aj pri posudzovaní miery funkčnej poruchy v percentách. „Bežne lekári nevedia, na aký účel píšu správy pre okresné úrady. Napíšu diagnózy, ale často nevysvetlia, aký je skutočný funkčný stav žiadateľa so zdravotným postihnutím. Úrady potom nevedia zaujať objektívne stanovisko a neprisúdia potrebné príspevky pri prvom posudzovaní, ale často až po podaní námietky,“ hovorí Orgonášová.

V praxi poriadne nefunguje ani tímové posudzovanie, návštevy v domácnosti posudzovaného. Lekár i sociálni pracovníci posudzujú zvlášť, čím sa zvyšuje možnosť ovplyvniť ich.

Sťažností je veľa

Zdravotne postihnutí ľudia musia proti rozhodnutiam úradov podávať námietky, odvolávajú sa až na ministerstvo, čo celý systém zaťažuje. Na vybavenie žiadostí sa čaká aj vyše roka. „Stáva sa, že zdravotne postihnutý žiadateľ zomrie skôr, ako sa dočká rozhodnutia,“ hovorí Orgonášová.

Zneužívanie

Aj organizácie osôb so zdravotným postihnutím pripúšťajú, že v niektorých prípadoch dochádza k neprimeranému využívaniu systému. „Veľa ľudí poberá príspevok na opotrebovanie šatstva, ale barlu nenosia, hoci si tým zdravie ešte viac poškodzujú. Lekár napísal, že barlu potrebujú, ale ďalej nemá možnosť kontrolovať ich. Je však chybou úradov, že nemajú čas na kontrolu,“ hovorí Orgonášová.

Súhlasí aj s tým, že istým rozumným spôsobom by sa mohla štandardizovať bezbariérová úprava a tým obmedziť v niektorých prípadoch pokusy o využitie príspevku na luxusnú úpravu bytu.

„Nájdu sa aj takí, čo chcú zo zákona ‘vydolovať‘ čo najviac, a úradníci musia brániť obmedzené štátne zdroje. Malo by to fungovať takto – ja občan so zdravotným postihnutím si nepýtam to, čo nepotrebujem, a ja úradník sa snažím dať všetko, čo dovoľuje zákon,“ hovorí Zániová.

Nedostatky by však podľa nej nemali byť dôvodom na prísne reštrikcie. „Sú to ojedinelé prípady, ktoré by sa nemali používať ako argument na radikálne zmeny zákona.“