Posledné roky svojho života prežil Hodža v exile v Amerike. Jeho zdravotný stav bol v tom čase vážny a po operácii hrubého čreva v roku 1944 zomrel. V poslednej vôli si želal byť pochovaný na rodnom Slovensku. Napriek veľkým snahám sa to jeho rodine nepodarilo. V krátkom období po vojne prevozu bránila podľa historika Pavla Lukáča vláda na čele s Edvardom Benešom a neskôr komunistická diktatúra.
Smutné peripetie okolo pozostatkov začali hneď po smrti štátnika. Na Českom národnom cintoríne v Chicagu pohrebná ceremónia síce prebehla, ale telo do zeme uložené nebolo. V špeciálnej zapečatenej truhle bolo uložené v márnici.
Rodina rátala s tým, že sa vojna čoskoro skončí a telo bude prevezené na Slovensko. Hodžova manželka sa po roku vrátila na Slovensko, aby prevoz vybavila. Ani jej a ani synovi Fedorovi Hodžovi sa otca nepodarilo previezť, hoci zastával v štáte významné miesta – bol poslancom a generálnym tajomníkom Demokratickej strany.
Po Gottwaldovom prevrate Hodžovci emigrovali a až v roku 1949 pochovali Milana Hodžu do zeme na Českom národnom cintoríne v Chicagu. Aj vdova po Hodžovi chcela odcestovať za deťmi do Ameriky, no komunisti jej to nedovolili. V roku 1962 zomrela v Martine.
„V Hodžovom prenose je istá symbolika jeho návratu do rodnej zeme, ale aj návratu demokratického politika a mysliteľa do povedomia širokej slovenskej verejnosti,“ hovorí Lukáč, ktorý so súhlasom rodiny a za prispenia Úradu vlády prevoz inicioval. (hr)
