ILUSTRAČNÉ FOTO – ĽUBOŠ PILC
Internet obsahuje zhruba 4 milióny stránok – takýto odhad publikovala nedávno agentúra Reuters. Je to najslobodnejší a najdemokratickejší mediálny priestor na svete. Správa sa podľa toho – ako živel. Šíri sa a vcelku úspešne prekonáva fyzické, politické i sociálne bariéry. Dáva a berie, pomáha a škodí. Podľa toho, v čom a do akej miery necháte virtuálny svet vstúpiť do toho vášho skutočného. Otázkou je, či dokážete sami rozlišovať a chrániť seba a svoje deti pred tým, čo môže ublížiť. Alebo treba internet nejakým spôsobom obmedziť a kontrolovať?Američanka Donna Rulandová má dve deti, 12-ročné dvojičky. Domáci počítač s pripojením na internet môžu deti voľne používať. Pani Rulandová si kvôli nim obstarala filter – program, ktorý blokuje pornografiu a ďalšie stránky považované za nevhodné pre mládež.
Keď však deti zájdu do verejnej knižnice, k počítaču sa tam nesmú ani priblížiť. Matka im to zakázala. V knižnici je totiž internet dostupný každému, zdarma a bez obmedzenia. Príklad tejto rodiny, ktorý popísal denník Washington Post, evokuje, že v amerických verejných knižniciach sú deti mravne ohrozované. Obavy Donny Rulandovej však nie sú výplodom materinskej hystérie. Ak, tak skôr strachu z neznámeho – živla.
Podľa niektorých zdrojov je na internete vyše 100-tisíc voľne dostupných stránok s pornografickým obsahom – nerátajúc platené stránky na heslo. Obchod so sexom sa od počiatkov internetového podnikania rozvíja najrýchlejšie. Slovo „sex“ tradične vedie v rebríčkoch najfrekventovanejších slov vo vyhľadávačoch (Slováci sú zrejme trochu výnimkou – podľa prieskumu z vlani najčastejšie hľadali slovo „sms“, teda voľné brány pre posielanie esemesiek na mobily).
Amerika, matka internetu, je súčasne jedinou krajinou, v ktorej vznikajú pokusy chrániť deti a mladistvých pred sexom na webe právnymi obmedzeniami. Nejde pritom len o extrémne veci, ako je zakázaná detská pornografia. Kongresmani sa snažia nastoliť na internete vládu zákona, lenže virtuálny priestor sa zo svojej podstaty s bežnou legislatívnou praxou míňa.
Koncom minulého mesiaca trojčlenný federálny súdny panel vo Philadelphii rozhodol o poslednom z celého radu tzv. C-zákonov – Zákone na ochranu detí pred internetom (CIPA – Children‘s Internet Protection Act). Podľa verdiktu federálnych sudcov je tento zákon v rozpore s prvým dodatkom americkej ústavy o slobode prejavu. Podobne sa skončili takmer všetky doterajšie „céčkové“ zákony.
Filtre: pre a proti
CIPA mal uložiť štátnym školám a knižniciam povinnosť inštalovať na počítače programy, ktoré zabránia deťom v prístupe k „nevhodným“ informáciám na internete. V opačnom prípade hrozil zastavením federálneho príspevku na internet a ďalšie technologické vylepšenia. Práve vďaka tomuto príspevku môžu v knižniciach zadarmo používať internet aj chudobnejší Američania.
Pracovníci knižníc zákon odmietli ako akt cenzúry. Predkladatelia zákona naopak tvrdili, že o cenzúre nemôže byť reč, pretože knižnice majú voľbu – môžu jednoducho odmietnuť príspevok štátu a zostať pri starom.
Mnohí rodičia v USA si myslia, že knižnice filtre automaticky používajú. Že verejné inštitúcie robia presne to, čo urobili mnohí z nich doma. Nainštalujú príslušný program a s dobrým pocitom nechajú deti surfovať. Niektoré knižnice filtre skutočne majú. Mnohé však nie. Americká knižničná asociácia je presvedčená, že filtre nie sú riešením.
Dôvodov je niekoľko – programy, ktoré blokujú erotiku, nie sú spoľahlivou bariérou, a pritom blokujú aj neškodné stránky. Filtre pracujú obvykle na princípe „black list“ alebo „white list“ – buď podľa kľúčových slov vylučujú prístup, alebo dokonca sprístupňujú len vopred vybraný neškodný výsek z internetu. V prvom prípade to znamená, že podľa slov „sex“, „strip“ či „naked“ sú vylúčené aj stránky, ktoré sa zaoberajú vzťahmi pohlaví, rakovinou prsníka atď.
Organizácia Digital Freedom Network, ktorá odmieta kontrolu internetu, vyhlasuje každoročne súťaž o najhlúpejší filtračný software. Naposledy „víťaz“ zablokoval e-mail zo strednej školy (high school), pretože v ňom bolo slovo „high“ – slangový výraz pre stav drogovej eufórie.
Pri druhom spôsobe – tzv. white list – filter urobí zo svetovej siete oplotenú záhradu. Asi ako keď sa vesmír scvrkne na dvorček, ktorý poznáte ako vlastnú dlaň.
Knižnice sa bránia aj tým, že na internet k nim nechodia len deti a kto do knižnice príde, má právo na neobmedzený prístup. Niekde to riešia tak, že nasadili filter na časť počítačov a aspoň na jednom ponechali neobmedzený prístup. Inde nechávajú hlasovať rodičov detí. Sú aj knižnice, kde filtrujú všetko. Sú filtre, ktoré už pri výskyte slova „sex“ rušia pripojenie, vypínajú počítač, dokonca posielajú žalujúci e-mail príslušnej autorite, napríklad učiteľovi.
Zamknúť bazén, alebo učiť plávať?
Kongres si o probléme ochrany detí pred internetovou pornografiou nechal vypracovať štúdiu, ktorá len potvrdila jeden fakt – zatiaľ neexistuje spoľahlivý spôsob, ako ušetriť deti internetovej pornografie. Bývalý generálny prokurátor Dick Thornburgh, predseda výboru, ktorý štúdiu vypracoval, prirovnal internet k bazénu. „Môžete namontovať zámky, ploty, alarmy. To všetko má zmysel, ale úplne najdôležitejšie, čo môžete pre deti urobiť, je naučiť ich plávať.“
Nebol jediný ani prvý, kto vyslovil podstatu problému internet verzus deti. Je podobná, ako v ďalších prípadoch, od násilia a sexu v kinách a televízii až po „zhubné“ nindžakorytnačky či pokémonov. Závisí predovšetkým od chudákov rodičov, čo ich deti sledujú, ale najmä, ako to dokážu vo svojich hlavách spracovať. Tabuizovanie môže mať presne opačný než žiadaný účinok. A rodičia sú zrejme jediní, kto môže deťom určité veci vysvetliť – podľa možnosti v čase, kedy ich deti ešte počúvajú.
„Som si istá, že môj syn dotyčné veci videl,“ povedala istá americká knihovníčka. „Bola by som rada, keby nie, ale ak som ako rodič nezlyhala, nezabije ho to.“
Pozor na „chaty“ a výmenu
Podľa telefonického prieskumu, ktorý nedávno publikoval časopis Americkej lekárskej asociácie, dostal vlani každý piaty mladistvý užívateľ internetu elektronickou poštou nevyžiadané sexuálne odkazy.
Tri štvrtiny detí vypovedalo, že e-mailom nevenovalo pozornosť. Zvyšok mal strach. V e-mailoch tieto, niekedy len 10-ročné deti, žiadali neznáme osoby o telefonický rozhovor alebo schôdzku. Predtým získali z internetu niektoré ich osobné údaje a e-mailovú adresu.
Práve diskusné fóra sú častou burzou pedofilov pre získavanie kontaktov a výmenu detskej pornografie. V Británii si tieto fóra vzala na mušku polícia a väčšina veľkých britských internetových spoločností nebezpečné „chaty“ zablokovala. Iné to odmietli s opodstatnenou pripomienkou, že zakázané fóra sa aj tak hneď presunú niekam inam.
Pornografia sa môže k deťom dostať aj cez výmenné programy podobné Napsteru, populárnej burze hudobných nahrávok MP3. Správa amerického Kongresu uviedla prípad programu BearShare na výmenu obrázkov a videa. Podnet na vyšetrovanie podal istý rodič – jeho syn si totiž z BearShare sťahoval pornografické zábery.
Keď si potom vyšetrovatelia chceli pokusne stiahnuť napríklad videoklipy Britney Spearsovej, 70 percent nájdených zložiek malo pornografický obsah (a nič spoločné so speváčkou). Výsledky vyhľadávania slova „porn“ priniesli podľa vyšetrovateľov viac než 25-tisíc vstupov, väčšinou videonahrávok. BearShare nezakázali – stačil filter…
Európa radšej nezakazuje
Európa zatiaľ americkou cestou nejde. Európska komisia sa ochranou detí zaoberala v roku 1997 a možnosť regulovať internet zákonmi zavrhla. Obmedzenia nechala na samotných internetových providerov, ktorým doporučila vypracovať dobrovoľné pravidlá postupu. Takto sa potenciálne škodlivé internetové stránky maximálne označujú rôznymi varovaniami či stupňami ohrozenia. Samozrejme, existujú rodičovské zámky a na trhu sú filtrovacie programy. Je len na rodičoch, či ich svojim deťom kúpia.
Na aký tenký ľad môže stúpiť ten, kto nasadí filter, ukazuje niekoľko prípadov reštriktívnych zásahov zo strany samotných internetových providerov. Rozruch vyvolal prípad americkej Yahoo!, ktorá pre Francúzsko zablokovala stránky ponúkajúce na predaj rôzne nacistické relikvie. Podľa amerických zákonov je to legálne, francúzske to zakazujú. V praxi sa však toho veľa nezmenilo. Francúzi si môžu pokojne vyťukať americkú verziu Yahoo! a kúpiť si, čo len chcú.
Na americkej verzii zasa Yahoo! vyradila pornografickú reklamu, ale nájsť ju na medzinárodnej verzii možno ďalej. Nasledovala debata o tom, ako sa môže globálny virtuálny priestor podriaďovať tradičným právnym systémom jednotlivých štátov, často absolútne rôznorodým až protirečivým. Koľko štátov, toľko filtrov?
Nie je internet, nie je problém
Čo sa týka Slovenska, vládne tu skôr „východná“ anarchia. Internet je stále príliš drahý na to, aby bol bežne dostupnou masovou záležitosťou. Záujemcovia o porno sa „odreagúvajú“ najmä na firemných počítačoch, doma totiž rátajú každú minútu pripojenia. Aj u nás však prebieha vyšetrovanie autorov stránok s rasistickým obsahom.
Novinár Tomáš Bella, ktorý sa zaoberá počítačmi a internetom, mieni, že žiadny filter nič nerieši, naopak vytvára dojem falošného bezpečia. Filtrovací program vyjde podľa neho pri kúpe na 10- až 15-tisíc Sk. (Tzv. rodinný filter si však môže individuálny užívateľ stiahnuť na svoj počítač aj bezplatne z internetu).
Verejne dostupný internet je v chudobných slovenských knižniciach skôr výnimkou než pravidlom. Štátny projekt Infovek zavádza internet do škôl. Ako povedal koordinátor projektu Mário Varga, ide o päť žiackych a jeden učiteľský počítač pre každú školu.
Pripojenie zaisťujú Slovenské telekomunikácie, špeciálny bezpečnostný filter súčasťou softwaru ani tu nie je. Naši učitelia však zrejme – aspoň nejaký čas – nebudú mať podobné problémy, ako nedávno ich kolega z Walesu, ktorý pristihol žiakov na hodine pri prezeraní erotiky. Britskí učitelia sa následne sťažovali, že v triede s tridsiatimi deťmi je ťažké ustrážiť, čo si prezerajú – kým u nás je zatiaľ nepredstaviteľné, že tridsať detí naraz má k dispozícii vlastný počítač.
Stačí pritom zájsť k susedom a sledovať vývoj, ktorému sa zrejme nevyhneme ani my. České Centrum preventívneho lekárstva vlani skúmalo internetové surfovanie pražských školákov. Výsledky prieskumu potvrdili, že tri štvrtiny 14- až 15-ročných chlapcov považuje za základný zdroj poučenia o sexe internet a štyri pätiny z nich si prehliadalo aj tvrdšiu pornografiu. „Asi tretina z tých detí, čo navštívili pornografické stránky, potom listovala pornografiou detskou,“ povedala agentúre ČTK pracovníčka centra Eva Vaníčková.
Štyri pätiny pražských školákov si pritom prezerajú internet v skupinkách v internetových kaviarňach (najradšej v tých, kde sa dá pri počítači aj fajčiť).
* * *
Najvhodnejšia bude zrejme nakoniec stredná, a neľahká cesta. Filtre niekto obhajuje ako „záchranné pásy“ – tie predsa tiež nezabránia všetkým zraneniam pri nehodách, ale mnohým áno. Druhá strana ich odmieta ako ďalší komerčný trik a cestu k falošnému dojmu, že ste pre vaše deti urobili všetko, čo sa dalo. Ako náhradu otvorenej komunikácie medzi rodičmi a deťmi.
„Možno hľadáte niečo o svojom obľúbenom futbalovom tíme a niekto iný na druhom konci sveta sa nabúral do stránky a umiestnil v nej pornofotky,“ popisuje triviálny a pritom bežný príklad šírenia pornografie britský učiteľ informatiky Mike Moore. Aj to je www.
BAŠA JAVŮRKOVÁ
