Že v Brazílii je futbal náboženstvom, je objavné, asi ako že v Japonsku vedia pestovať ryžu. V oboch prípadoch je zaujímavé sledovať, s akou zanietenosťou sa venujú týmto činnostiam. Serena Paulista, jedna z komentátoriek najväčšej súkromnej brazílskej televízie O‘Globo, pred štvrťfinále Anglicko - Brazília v bufetíku tlačového strediska nervózne treskla o stehno štrajkujúcim mobilom.
„Nesmejte sa, keby ste vedeli, čo futbal pre ľudí v našej krajine znamená…“
So zúčastneným „sorry“ jej podám odletenú baterku. Štíhla strelkyňa guľometu slov južanskej kadencie, ktorej mejkap poznačilo hraničné nasadenie, na druhý pokus s úľavou vyťuká správny kód a dohodne sa na niečom, zrejme s réžiou.
„Vy prepáčte. A chápete, v Riu je ešte noc a ja viem, že každý Brazílčan je prilepený pri televízore. Naši ľudia sa projektujú do osudov futbalistov, žijú ich premárnenými šancami a explodujú pri góloch. Futbal je u nás najzdravšia droga. Ekonomika nie je nič moc, tak vláda podporuje aspoň takýto únik. Viete o tom, že v Brazílii máme jedenásťtisíc registrovaných futbalistov v osemsto futbalových kluboch, v krajine sa vyrobí vyše troch miliónov kopačiek ročne a šesť miliónov lôpt.“
Pomaly pod okuliarmi upokojí brilantná angličtinárka.
„Prišla som z Londýna, pracujem tam pre Globo už šiesty rok. Samozrejme, že nekomentujem odbornú stránku futbalu, ale robím analýzy a interview s divákmi a často aj s hráčmi o sociálnych dosahoch futbalu. To je moja parketa. Pred štyrmi rokmi som cestovala s podobným poslaním krížom-krážom po Francúzsku s našimi. Vtedy tam však bolo vyše dvadsaťtisíc našich fanúšikov, teraz je to oveľa menej. Japonsko je drahé, aj keď Brazílčan by pre futbal predal aj svoj dom. Nóo, ruku za to do ohňa nedám. Ale v zásade chápete.“
Skúšam nadviazať na jej tému „exciting“, že Slovensko pár nocí nespalo po oslave nedávneho hokejového titulu majstra sveta.
„Nevedela som, že po olympiáde v Amerike sa hral ešte svetový šampionát. V Anglicku som párkrát videla zábery z kanadského hokeja, na olympiáde tuším vyhrali Kanaďania s tým sympatickým Le…Leme…Lemerem.“
Vyslobodzujem ju Lemieuxom a hľadám bližšiu tému. Že na futbalových MS v Chile 1962 mala jej Brazília česť vo finále zdolať bývalé Československo, ktorého čiastočným potomkom je práve to Slovensko, čo sa pýši čerstvým titulom majstra sveta.
„Už som bola na svete, ale dodatočne mi to vysvetľoval otec. Jasné, že futbalisti Brazílie vás napodobnia. Asi vám nemusím pripomínať, že sme štvornásobní šampióni. Zaujímavé je však to, že sme vždy oslavovali na inom kontinente. V roku 1958 v európskom Švédsku, potom v juhoamerickom Chile 1962, po dlhšej odmlke v stredoamerickom Mexiku 1970 , lebo to je podľa mňa samostatný kontinent a naposledy v severoamerickej Pasadene 1994. No a teraz sme prišli dobyť Áziu.“
Vtom zazvonil mobil japonskú melódiu a pôvabne roztržitá Serena odkázala slovenským hokejistom, že vyhrali preto, lebo mysleli na krajinu, odkiaľ sa rozleteli do sveta. Ako brazílski futbalisti.
Autor: VOJTECH JURKOVIČ, Šizuoka
