jednu zimu v talianskom Cavalese a v slovinskej Jesenici, za federálnych čias trénoval aj vo Vítkoviciach a neskoršie ešte v L. Mikuláši, Michalovciach a v Dubnici. Po predvlaňajšom titule v Košiciach sa ešte nechal prehovoriť na prácu s omladeným mužstvom, ale potom funkcionári HC najúspešnejšieho košického kouča nečakane odstavili na vedľajšiu koľaj.
Sklamaný?
„Zaiste, chcel som pokračovať v začatej práci, no vedenie HC má iné predstavy. Čas ukáže, či to bolo správne rozhodnutie.“
Za vyše 30 rokov trénerskej práce ste viedli mnohých výborných hokejistov. Ktorú generáciu považujete za najvydarenejšiu?
„Tú, čo vybojovala pre Košice prvý federálny titul. Partia okolo Igora Libu žila pre hokej a nebola poznačená peniazmi, tak ako to vidíme u športovcov dnes. Cením si, že som mohol účinkovať aj v reprezentácii, ako asistent pri J. Šuplerovi na šampionátoch v rokoch 1995 a 1996.“
Ktorú zásadu vo svojej práci zdôrazňujete?
„Umenie komunikovať s hráčmi, schopnosť vytvoriť skutočný kolektív. Viete, vyštudovaných trénerov je mnoho, ale nie všetci dokážu nájsť s hokejistami spoločnú reč, strhnúť ich pre spoločný cieľ.“
Momentálne ste bez práce. Máte ešte výrazné trénerské ambície?
„Nemám. Do zahraničia sa nehrniem, neviem jazyky a na staré kolená sa ich už nebudem učiť. Cestovania mám už plné zuby, no ak by sa u nás objavila seriózna ponuka, asi by som ešte na čas oželel rodinnú pohodu.“
ONDREJ GAJDOŠ
