„Neboli by to majstrovstvá sveta v takom atraktívnom športe, ako je futbal, aby nepriniesli prekvapenia. Celý futbalový svet čakal, že Francúzi pôjdu ďalej a už sú doma. Sklamanie, podobne ako odchod Portugalska, Argentíny či Talianska. Každý má svoje dôvody - bez ohľadu na sťažnosti vyradených napríklad na rozhodcov - v tom, že sami nedokázali rozhodnúť v zlomových momentoch a dať góly. Futbal je totiž stále o góloch.
Pre mňa sú najväčším prekvapením USA. To je navyše, to som nečakal. V istom zmysle aj Senegal, Japonsko a Kórejská republika, ale tam predpoklad bol.
Podľa doterajších výkonov si trúfnem povedať, že Senegal pošle domov Turecko. Má na to po každej stránke. Zápas Brazília - Anglicko je pre mňa predčasným finále šampionátu. Čítal som, že Raúl je zranený, ale aj bez neho vyradia Španieli Kórejcov, pri všetkej úcte k tomu, čo doteraz usporiadatelia dokázali. Teraz sa už nehrá o fazuľky, sú to vážne veci. Nemci sú možnými postupujúcimi, ale ako som povedal, treba si dať pozor na USA, to je zatiaľ najväčšia senzácia šampionátu.
Samotné zápasy majstrovstiev ukázali, že v takýchto dueloch už niet veľa šancí, všetky tímy majú dokonale prepracovanú taktiku, a tak ak príde iba jedna príležitosť za zápas, treba ju využiť a vyhrať 1:0. To káže logika. Ak by Vieri v závere zápasu s Kórejcami premenil, Taliani by hrali ďalej. Veľké zápasy sú niekedy o jednej šanci.
V hre jednotlivých mužstiev nebadať prevratné zmeny, bez ohľadu na to, či majú rozostavenie 4-4-2, 3-5-2 alebo 4-5-1. Ide len o to, ako sa individuálne i v kombinácii presadia. Nie je to už o globálnych systémoch, ale o forme realizácie.
Mužstvám z Ázie a Afriky výrazne pomohli európski tréneri. Napokon vidno to na Kórejcoch či Senegalčanoch. Hráči to vedia. Ak dajú gól, letia najskôr k trénerovi ako k otcovi, ktorý sa o to v prvom rade zaslúžil. Všetci tréneri tu vykonali kus poctivej práce, či Holanďan Hiddink v Kórei, podľa mňa jeden zo špičkových koučov krajiny, alebo Francúz Metsu v Senegale, jeho krajan Troussier v Japonsku, ale aj skvelý Winfred Schäffer v Kamerune. V týchto tímoch sa môžu európski tréneri spoľahnúť na disciplínu, ktorá je niekedy cudzia Talianom, Francúzom, Portugalcom či Turkom. Tam už sú niekedy hráči multimilionári, ktorí si s trénermi hrajú ako chcú, kým v ázijských a afrických tímoch sú to neskazení chlapci túžiaci najskôr po radosti a sláve. Nie je predsa možné, aby hráč z týchto mužstiev držal za hlavu rozhodcu a kmásal s ním sem a tam ako Portugalec Couto. Takýto problém tu tréneri nemajú. Zapíska rozhodca, odídu od lopty a hrá sa ďalej. V disciplíne je vlastne aj základ úspechov spomínaných tímov, vyradenia favoritov. Viem, že európski tréneri do rozvojových krajín radi chodia, majú tam dobrý, tvárny materiál, s ktorým čosi môžu dosiahnuť. Je to prínos pre svetový futbal. A istým spôsobom pohroma favoritov.
V Európe je to o postupe, výhre a - odstúpení, ak to nevyjde.
Dnes je už napríklad bežné aj v hokeji, že ide hráč a tréner do Ruska, čo bolo donedávna nemožné. Svet sa otvára, ale nebuďme naivní, viďme za tým aj to, že kde dobre platia, tam sa ide.“ (ja)
