FOTO - Archív

i v skupine Írsku 0:1, aby potom získali striebro (Taliani v ňom prehrali s Brazíliou na pokutové kopy). Okrem toho získal bronz na domácej pôde roku 1990 (azúroví vypadli v semifinále s Argentínou – na pokutové kopy). Na minulom šampionáte vo Francúzsku vypadol takto do tretice vo štvrťfinále, s neskoršími domácimi majstrami sveta. V utorok to squdra azzurra dotiahla do osemfinále s Kórejskou republikou. Prehrala v predĺžení. Po chybe Paola Maldiniho, muža, ktorý chcel odohrať na svetovom šampionáte dvadsaťšesť zápasov, čo je absolútny rekord. O takom by sa písal 30. jún, finále šampionátu. Paolo nechcel počuť o žiadnych penaltách a predĺženiach. Chcel konečne vyhrať.

Sedemnásťročný v drese rosso-nerri

„Netvrdím, že už-už končím. Som veľmi, veľmi sklamaný. Bol by šialenstvom si myslieť, že môžem hrať aj na budúcich majstrovstvách sveta,“ hovoril veľmi smutne talianskej televíznej stanici RAI Paolo, narodený 26. júna 1968 v Miláne. Bol presvedčený, že 34. narodeniny oslávi v Soule.

Taliansky kapitán nehral nikdy za iný tím, ako sú rosso-nerri z AC Miláno. V Serii A, talianskej najvyššej súťaži, debutoval 20. januára 1985. Nemal ešte sedemnásť. Do reprezentácie ho zobrali dvadsaťročného. V azúrovom drese zohral 126 zápasov. „Rozhodne tento strašne nešťastný zápas s Kóreou nebude posledný. Aj keď sa s talianskym dresom nerozlúčim, ako som si predstavoval, chcem naposledy hrať pri nejakej peknej príležitosti,“ rozprával čiernovlasý modrooký kapitán dôstojným smútkom v hlase. Je profesionál, vie znášať aj najhoršie.

K futbalu mal veľmi blízko. Jeho otec Cesare (istý čas trénoval syna v reprezentácii) zdvíhal s kapitánskou páskou prvý Európsky pohár majstrov AC Miláno v roku 1963. Syn ho prekonal. V premenovanej Lige majstrov vyhral tri razy, získal šesť talianskych titulov, trikrát európsky Supercup, dva razy svetový Interkontinentálny pohár. Medzi klubovými hráčmi má málokto lepšiu bilanciu. Za AC hral dovedna v 455 ligových zápasoch, v ktorých dal 24 gólov.

Vzor – otec a Franco Baresi

Po šampionáte v USA 1994, kde získali Taliani striebro, sa stal Maldini najlepším svetovým futbalistom roka. Dodnes ako prvý obranca. Vtedy hovoril: „Je to pre mňa veľká česť, že ma ľudia hodnotia tak vysoko. O to väčšia satisfakcia, že väčšinou sú v centre pozornosti len útočníci, obrancovia málokedy. Na nás si fanúšikovia spomenú málokedy.

Všetci sa ma pýtajú na otca Cesareho. Ako hráča si ho nepamätám. Napredoval som, ale podľa jeho príkazov ešte ako chlapec a veľa som sa od neho naučil ako človek. Ako pristupovať k zápasom, ako ich hrať. A potom, bol tu náš kapitán a môj kamarát Franco Baresi. Podľa mňa sa mu v živote nedostalo toľko slávy a ocenení, ako by si zaslúžil. Mal na taliansky i milánsky futbal obrovský vplyv. Veľa toho nenahovoril, ale na trávnik bol najväčšou osobnosťou.“

Paolo je ako Franco. Skromný. Obranca, ktorý si málokedy pomohol faulom. Fešák, u módneho návrhára Giorgia Armaniho prominentný model. „Robím to skutočne iba tak, mojím životom je futbal a rodina,“ prízvukoval Mladini, na ktorého ani najzvedavejší talianski novinári nikdy nič nenašli. Neprestupoval, nekrútili sa okolo neho horibilné sumy, manželka Adriana Fossová, modelka taliansko-venezuleského pôvodu, bola jeho kamarátkou od detstva.

Paolo Maldini získal vo futbalovom živote takmer všetko, len titul majstra sveta mu unikal ako najšikovnejšie krídlo sveta.