Karl Benyovszky, bratislavský novinár a kultúrny historik (1886 - 1962), nás už prostredníctvom svojich prác, prekladaných najnovšie do slovenčiny (Malebné zákutia a dvory starého Prešporka, Prechádzka starým Prešporkom), povodil po Bratislave a nie inak je to aj v knihe, ktorej spoluautorom je Josef Grünfeld ml., Obrázky z prešporského geta (Albert Marenčin, vydavateľstvo PT, Bratislava 2002). Žiaľ, na rozdiel od iných pamätihodností, ktorých časti sa zachovali ešte do našich čias, židovské geto zmizlo takmer bez stopy zásluhou stavby Mosta SNP, dokončeného roku 1972. Tomuto barbarskému a aj architektonicky šialenému činu - viesť hlavnú dopravnú tepnu rovno do centra mesta! - padlo za obeť nielen celé bratislavské geto (v mnohom to pripomína zničenie varšavského geta Nemcami), ale zároveň vzácna kultúrna pamiatka, synagóga z roku 1893.
Túto ojedinelú štvrť približuje Benyovszkého kniha neobyčajne názorne, akoby autor tušil, že už o desať rokov dôjde k fyzickej likvidácii jej obyvateľov v nemeckých koncentrákoch a o ďalších dvadsať bude nasledovať i fyzické vyhladenie ich obydlí. Mimochodom, svedectvo o tejto lokalite ako o svojom rodisku podal roku 1995 Leo Kohút v spomienkach Tu bola kedysi ulica.
Benyovszky sa nie náhodou monotematicky zameral na Židovskú ulicu; reprezentovala mu totiž čosi také zvláštne, výnimočné a zaujímavé, že napriek prirodzenej multikulturalite Prešporku sa rozhodol urobiť z nej predmet špecializovaného výskumu. Pátral po dejinách židovského osídľovania tohto priestoru a zistil, že Židia tu ojedinelo bývali už vtedy, keď krajinu dobyli Maďari. Tie dejiny sú však smutné, pretože krutosť voči nim sa prejavovala takmer vždy, resp. po krátkej slobode sa periodicky opakovali perzekúcie najrozličnejšieho druhu až po getizáciu, vyčleňovanie, vylučovanie a označovanie.
Po týchto krátkych dejinných exkurzoch sa venuje autor súdobej existencii židovskej komunity a približuje prostredie, kde vládla viac bieda než blahobyt. Benyovszky s akríbiou vedca preštudoval jazykový prejav, náboženské zvyky a obrady obyvateľov geta a rozpráva o nich zasvätene, zachovávajúc príslušné výrazivo v takej miere, že k svojmu dielu musel pripojiť slovníček nárečia a hebrejských slov. Aby bol obraz ešte názornejší, uvádza všelijaké príhody z dejín, spojené so správaním sa jednotlivcov i skupín. A podobného druhu sú aj kapitoly Humor z geta, Príslovia a porekadlá z geta a dokonca Hry z geta, odpozorované a odpočúvané zo skutočnosti alebo naštudované v archívoch.
Obrazovú prílohu z pôvodného vydania doplnil Albert Marenčin o ďalšie dobové kresby, fotografie a ilustrácie, takže publikácia podáva podrobný obraz zaniknutého sveta, ktorý by si iste nebol zachoval pôvodný vzhľad, ale pri troške ohľaduplnosti by sa boli zachovali aspoň jeho zvyšky. Aforizmus a veršík Tomáša Janovica, použitý namiesto úvodu, povedia o tolerancii viac než nejaká konvenčná štúdia.
